Článok v denníku Pravda 16. 2. 2011

Pravda, 16. 2.2011

 

 

"Dnes bol, konečne, historický deň - inštalovala sa visegrádska trojka," zapísal som si 15. februára 1991 do veľvyslaneckého denníka tieto trochu patetické slová. Neskrývali však radosť, že sa podpisom československého a poľského prezidenta a maďarského premiéra v ruinách Visegrádskeho hradu nad Dunajom nebodaj priamo inštitucionalizuje aj čosi z mojich stredoeurópskych snov či vízií.

     Prinajmenšom sa tu formalizovala istá záruka, že po rýchlom rozpade či samorozpade východného bloku v stredoeurópskom priestore nenastane geopolitické vákuum, že tri relatívne kompatibilné štáty budú mať akúsi doložku najvyšších výhod pri integrovaní sa do európskych a severoatlantických ekonomických a bezpečnostných zoskupení. A to v čase, keď sa na neďalekom Balkáne schyľovalo k otvorenému nacionalistickému masakru, nebolo málo.

     Visegrádska skupina vo februári 1991 akoby formálne zavŕšila víťazstvo nad sovietskym Východom, sovietizáciou vôbec. Začala intenzívny integračný proces, ktorého čiastkové finále znamenal vstup týchto troch, či už vlastne štyroch krajín do Severoatlantickej koalície a Európskej únie. Konštituovanie Visegrádu znamenalo tak definitívny odklon tohto regiónu od Východu, aj keď nie vždy definitívny odklon od oligarchickej, autoritárskej východoeurópskej demokracie.

     Iste, začiatkom roka 1991 sme skôr snívali o stredoeurópskej spolupatričnosti, ktorá nás dovezie rovno do vytúženého a ešte nie celkom známeho Bruselu.

     Roku 2011 je však už realita štyroch členských štátov EÚ, ktorá sa dostáva na spoločný visegrádsky stôl, iná: hlavné témy predstavujú energetická bezpečnosť, dopravná infraštruktúra, hospodárske riadenie únie, problémy eurozóny, dlhovej krízy či východného partnerstva, západného Balkánu a možno tak trochu aj kultúry a vzdelania (dvoch jediných inštitucionalizovaných tém) a nezanedbateľne aj myšlienka "Visegrád plus", ktorá umožňuje účasť predstaviteľov iných štátov.

     Napriek tejto bohatej agende sa nedá povedať, že by sa uskutočňoval sen niekdajšieho poľského ministra zahraničných vecí Bronislawa Geremeka o regionálnej veľmoci Visegrád. Ale je to možno pokrok oproti časom, keď sme často znefunkčňovali visegrádsku spoluprácu zmrazenými slovensko-maďarskými vzťahmi, či počiatočnou skepsou.

     Kým roku 1993 vtedajší český premiér Václav Klaus tvrdil, že Visegrád je pre neho iba "prázdny pojem", roku 2010 už ako prezident pripustil, že ide o "užitočný mechanizmus" a že "vstupom do EÚ a NATO naša spolupráca získala nový rozmer". A maďarský prezident Pál Schmitt na tom istom summite vlani v novembri dokonca vyhlásil, že "budúci rok bude v EÚ rokom strednej Európy", teda Visegrádu.

     Na začiatku tretieho desaťročia Visegrádu je sa teda na čo tešiť. Len aby sa pritom nestratil nielen sen o regionálnej veľmoci Visegrád, ale ani sen o duchovnej strednej Európe.

     Pre Slovensko by to mohla byť aj výzva byť hýbateľom, akcelerátorom Visegrádu. Potrebuje ho možno najviac. Aby historickosť 15. februára spred dvadsiatich rokov nezostala iba na papieri, aby mala naozaj aj zmysluplné dejinné pokračovanie.