Prejav vicepremiéra SR Rudolfa Chmela na zasadnutí Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť

 

       Vážené dámy, vážení páni, členky a členovia Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť,

 

     vítam Vás na dnešnom druhom zasadnutí rady, ktoré sa uskutočňuje v čase, keď vláda bilancuje prvý rok svojho ustanovenia po voľbách v júni minulého roku. Chcem túto príležitosť aj ja využiť na rámcové hodnotenie našich aktivít v oblasti ochrany a podpory ľudských práv za uplynulý rok. Takisto chcem zasadiť fakt vytvorenia samotnej Rady vlády pre ľudské práva a jej agendy do celkového kontextu Programového vyhlásenia vlády.

 

     V programovom vyhlásení sa vláda SR zaviazala, že „bude dbať o posilnenie uplatňovania ľudskoprávnych princípov v činnosti vlády a štátnych orgánov“, pričom ľudskoprávne princípy by mali byť „prierezovo zohľadnené  pri tvorbe všeobecne záväzných predpisov a implementácii medzinárodných noriem“. Ďalej sa vláda zaviazala, že sa „zasadí o účinnejšie a pružnejšie fungovanie všetkých inštitúcií a mechanizmov slúžiacich na ochranu a podporu ľudských práv“ a že „pri implementácii ľudskoprávnych záväzkov bude posilňovať vzájomnú spoluprácu a súčinnosť medzi jednotlivými ústrednými orgánmi štátnej správy a ďalšími zainteresovanými orgánmi a inštitúciami. Pri tejto úlohe, ako aj pri realizácii ostatných segmentov ľudskoprávnej politiky štátu bude vláda SR úzko spolupracovať s mimovládnymi neziskovými organizáciami pôsobiacimi v oblasti ochrany a podpory ľudských práv.“

 

     Rada vlády pre ľudské práva je jedným z dôležitých mechanizmov, ktoré by mali prispieť k napĺňaniu hore uvedených cieľov z Programového vyhlásenia vlády. Jej zloženie, zahŕňajúce kľúčové orgány a inštitúcie verejnej správy na jednej strane a občianskej spoločnosti angažovanej v problematike ľudských práv na strane druhej, väčšia demokratickosť a reprezentatívnosť pri jej kreovaní oproti doterajším modelom tvorby obdobných mechanizmov, štruktúra jej vzájomne previazaných a systémovo prepojených odborných orgánov–výborov, to všetko sú faktory, ktoré by mali prispieť k presadeniu prierezového prístupu pri implementácii ľudskoprávnych noriem a pri zvnútornení ľudskoprávnych princípov v činnosti verejnoprávnych orgánov.

 

     Dnešným dňom završujeme prvú etapu pri budovaní tohto nového stáleho poradného orgánu vlády. Schválením štatútov väčšiny výborov (štatút Výboru pre národnostné menšiny a etnické skupiny Rada schválila na svojom prvom zasadnutí 12. apríla) sa štruktúra Rady stane kompletnou a môže sa začať cielenejšie venovať konkrétnym problémom. Možno sa niektorým z Vás zdá, že proces, ktorý sme doteraz absolvovali, bol príliš zdĺhavý a komplikovaný. Chcel by som však upozorniť na to, že budovanie Rady sa reálne začalo až po schválení novely kompetenčného zákona a po vyjasnení celkovej koncepcie fungovania poradných orgánov vlády – teda až v období november–január. Bolo pritom potrebné zohľadniť a rešpektovať mnohoraké záujmy, pohľady a existujúce záväzky a skĺbiť ich do funkčného systému. Schválenie štatútov neznamená, že ich texty budú vtesané do kameňa. Pokiaľ prax a potreba ukáže, že ich treba modifikovať, rada to v budúcnosti môže urobiť. Dnes by som Vás teda požiadal o pružnosť pri schvaľovaní predložených štatútov, aby ste v diskusii prezentovali len skutočne vážne pripomienky, návrhy, prípadne výhrady. Bol by som rád, keby výbory mohli čoskoro začať svoju substantívnu prácu.

 

     Zloženie a štruktúra rady by mali odrážať skutočnosť, že ľudské práva sú nedeliteľné a vzájomne prepojené. Štát by mal rešpektovať dôstojnosť každého jednotlivca a uznať osobitosť každej skupiny občanov, ktorá je nejakým spôsobom odlišná od väčšiny – tento princíp je reflektovaný v skladbe výborov a pracovných skupín. Na tomto mieste by som chcel uviesť krátko aj návrh na ustanovenie pracovnej skupiny pre práva osôb s neheterosexuálnou orientáciou. Ako viete, vláda návrh na zriadenie formálneho výboru Rady k tejto problematike neschválila, avšak členovia vlády podporili zámer, aby sa táto otázka riešila vnútornými mechanizmami v rámci rady. Som toho názoru, že za účelom systematického a odborného riešenia otázok súvisiacich s dodržiavaním práv ľudí patriacich k uvedenej menšine je nevyhnutné vytvoriť priestor pre odbornú diskusiu s priamou účasťou zástupcov tejto menšiny. V tomto mojom názore ma utvrdila aj správa Rady Európy s názvom Diskriminácia na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity, ktorú prezentoval komisár pre ľudské práva Thomas Hammarberg 23. júna v Štrasburgu. Navrhnem preto Rade, aby vytvorenie pracovnej skupiny pre práva osôb s neheterosexuálnou orientáciou schválila. 

     Je nutné si uvedomiť, že spoločný základ všetkých ľudských práv je rovnaký. Každý jednotlivec má rovnakú hodnotu, dôstojnosť a práva každej skupiny jednotlivcov s akýmikoľvek prirodzenými odlišnosťami sú rovnocenné. Štát ľudské práva nerozdáva a neprideľuje, ani ich neodníma – ale ich garantuje a zabezpečuje ich výkon. To, čo je ľudským právom na strane jednotlivca, je povinnosťou na strane štátu. Štát nemôže podmieňovať výkon ľudských práv plnením iných záväzkov alebo povinností na strane občana. Vynútenie plnenia povinností voči štátu je vecou iných nástrojov, než odnímania alebo spochybňovania základných práv.

Strešný orgán našej celej štruktúry, čiže Rada pre ľudské práva samotná, by mala byť tým mechanizmom, ktorý bude pôsobiť práve v smere uvedomenia si a presadzovania takto poňatého konceptu ľudských práv.

 

Vážení prítomní,

 

     vytvorenie a sfunkčnenie Rady vlády pre ľudské práva a jej subsidiárnych orgánov je len jedným z elementov úsilia o (citujem) „účinnejšie a pružnejšie fungovanie všetkých inštitúcií a mechanizmov slúžiacich na ochranu a podporu ľudských práv“. (Koniec citátu.) Slovenská republika potrebuje ako soľ aspoň jednu skutočne nezávislú inštitúciu, ktorá nastavuje zrkadlo štátu v ľudskoprávnej oblasti, ktorá monitoruje situáciu, dohliada nad implementáciou medzinárodných záväzkov a hlavne poskytuje účinnú pomoc občanom. Slovenská republika ďalej potrebuje ako soľ funkčný úrad pre rovnaké zaobchádzanie, ktorého úlohou je ochrana pred diskrimináciou a zabezpečenie účinnej pomoci jej obetiam. Pokiaľ sme predložili analýzu činnosti Slovenského národného strediska pre ľudské práva, urobili sme to preto, že sa snažíme o naplnenie práve týchto cieľov a nie preto, aby sme proti niekomu alebo niečomu bojovali, a už vôbec nie preto, aby sme Stredisko zoštátnili, ako sa to uvádza v otvorenom liste pána riaditeľa strediska. Práve naopak, ideálnym cieľom našich snažení je vytvorenie skutočne nezávislého komplexného centra ľudských práv s troma organizačne samostatnými zložkami: inštitúciou pre podporu a ochranu ľudských práv, zodpovedajúcou tzv. Parížskym princípom OSN, úradom pre rovnaké zaobchádzanie majúcim na starosti ochranu pred diskrimináciou a inštitúciou poskytujúcou právnu pomoc osobám v hmotnej núdzi. Ako sa tieto jednotlivé zložky presne volajú, nie je z hľadiska občana podstatné. Z hľadiska občana je podstatné, aby mu bola služba ľahko prístupná, aby mu bola poskytnutá efektívna pomoc bez toho, aby bol postavený pred dilemu, ktorá inštitúcia je kompetentná jeho vec riešiť a aby služba nebola predražená. K tomu by mal prispieť štát aj tým, že vyčlení vhodnú budovu pre takéto komplexné centrum ľudských práv, aby jeho zložky nemuseli prenajímať priestory od súkromných majiteľov za vysoké sumy, ktoré potom chýbajú pri plnení základných úloh. 

 

     Ochrana a podpora ľudských práv niečo stojí, takisto aj demokracia sama niečo stojí. Štátu sa však investície do ochrany ľudských práv a do zdokonaľovania mechanizmov demokracie a vlády práva oplatia. Neefektívne fungovanie nezávislých inštitúcií sa spätne odrazí medzi iným v nízkej vymáhateľnosti práva, preťaženosti súdov, znižovaní prahu citlivosti verejnosti voči porušovaniu ľudských práv a diskriminácii, v konečnom dôsledku aj v narúšaní sociálnej kohézie spoločnosti s vážnymi negatívnymi ekonomickými dopadmi. Považujem preto za dôležité, aby podrobnejšia právna a finančnú analýza dvoch alternatív budúcnosti strediska, a v zásade aj ďalších dvoch inštitúcií – ombudsmana a Centra právnej pomoci, ktorú má môj úrad podľa uznesenia vlády pripraviť, bola sprevádzaná nielen zhodnotením krátkodobých ekonomických vplyvov, ale – čo je ešte dôležitejšie – zhodnotením dlhodobých ekonomických prínosov.

 

     Pri analýze činnosti strediska a pri projekcii fungovania všetkých nezávislých inštitúcií na ochranu a podporu ľudských práv si zároveň musíme uvedomiť, že bez dostatočných personálnych kapacít, bez dostatku odborníkov–špecialistov nemôžu tieto inštitúcie pôsobiť efektívne. Tak, ako je ťažké budovať demokraciu bez demokratov, je rovnako ťažké presadzovať ľudské práva bez ľudskoprávnych odborníkov a bez ľudí stotožnených s morálnymi východiskami koncepcie prirodzených ľudských práv, pripravených a zanietených pre jej napĺňanie. Považujem preto za nevyhnutné, aby sa vypracovala Celoštátna stratégia ochrany a podpory ľudských práv, ktorej súčasťou by mal byť aj nový Národný plán vzdelávania a výchovy k ľudským právam. Súčasný národný plán je len rezortný dokument a nemá celospoločenský dosah. Úlohu celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv doteraz čiastočne plnil Akčný plán predchádzania všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie, ktorého hlavná gescia bola na mojom úrade. Popri tomto akčnom pláne existujú ďalšie tzv. národné akčné plány v rôznych oblastiach. Tieto reflektujú naše medzinárodné záväzky vyplývajúce z rôznych ľudskoprávnych dohovorov.

 

     Za lepší model, než je existencia viacerých paralelných, vzájomne neprepojených akčných plánov považujem vytvorenie celoštátneho strategického dokumentu, do ktorého budú organicky včlenené jednotlivé konkrétne rezortné vykonávacie dokumenty. Gestorom celoštátnej stratégie by logicky mal byť podpredseda vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny, pričom Rada vlády pre ľudské práva by mala plniť úlohu strešného koordinačného, konzultatívneho a participatívneho mechanizmu pri jej napĺňaní.

 

       Vážené členky a vážení členovia rady, vážení prítomní,

 

reforma inštitucionálneho rámca ochrany a podpory ľudských práv na Slovensku je potrebná aj preto, aby si Slovenská republika splnila niektoré nové medzinárodné záväzky. Začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia medzinárodné organizácie, či už OSN, Rada Európy alebo OBSE vo svojich hodnoteniach mnohokrát konštatovali vážne nedostatky a problémy pri implementácii ľudskoprávnych noriem v jednotlivých štátoch. Za jeden z dôvodov bola označená skutočnosť, že prvé ľudskoprávne dohovory zo 60. rokov minulého storočia nezakladali povinnosť ustanoviť nezávislé vnútroštátne implementačné a kontrolné orgány pre plnenie záväzkov. Pri negociácii dohovorov, ktoré vznikli začiatkom nášho storočia, bola už povinnosť takéto vnútroštátne mechanizmy vytvoriť priamo zabudovaná do textu prijímanej normy. Takýto mechanizmus preto predpokladajú Dohovor OSN o právach dieťaťa, Dohovor OSN o právach zdravotne postihnutých, ktorý SR ratifikovala minulý rok, a napokon aj Opčný protokol k Dohovoru OSN o mučení a inom krutom, neľudskom alebo ponižujúcom zaobchádzaní. K posledne menovanému opčnému protokolu SR ešte nepristúpila, pričom už patríme k menšine štátov EÚ, ktorá to neurobila. Ja osobne sa zasadzujem za rýchle pristúpenie k tomuto protokolu, pretože mučenie, kruté a neľudské zaobchádzanie je také porušenie základných ľudských práv, ktoré nemá žiadne ospravedlnenie a pri ktorom je dotknutá obeť zoči-voči vyššej moci možno najbezbrannejšia.   

 

     Vytvorenie úplne samostatných inštitúcií pre plnenie nových záväzkov osobne nepovažujem za nevyhnutné, ani potrebné. Považujem však za účelné a vhodné, aby sa pri kancelárii verejného ochrancu práv vytvorili organizačne samostatné útvary – na čele možno s jednotlivými zástupcami ombudsmana – ktoré by mali na starosti dohľad práve nad spomínanými troma ľudskoprávnymi oblasťami. K tomu je však potrebné zároveň s reformou Slovenského národného strediska pre ľudské práva pristúpiť aj k zmene organizačnej štruktúry Kancelárie VOP a s najväčšou pravdepodobnosťou aj k novelizácii zákona a verejnom ochrancovi práv. Poznamenávam, že prvé rokovanie s pánom verejným ochrancom k tejto téme som už uskutočnil.   

 

Dámy a páni,

     dohovor o právach zdravotne postihnutých je ľudskoprávny dohovor úplne novej kvality oproti všetkým doterajším. Predpokladá nielen vytvorenie nezávislého kontrolného mechanizmu, ale aj vytvorenie hlavného a čiastkových implementačných útvarov (kontaktných bodov) v rámci štátnej správy, a napokon aj vytvorenie koordinačného a monitorovacieho mechanizmu a mechanizmu aktívnej participácie samotných dotknutých na tvorbe verejných politík v danej oblasti. Možné spôsoby riešenia tejto inštitucionálnej trojčlenky obsahuje stručná expertíza, ktorá je podkladom pre bod 9 našej dnešnej agendy. Navrhujem, aby tento materiál bol predmetom ďalšej intenzívnej diskusie najmä vo Výbore pre zdravotne postihnutých a neskôr opätovne aj rady, tak, aby bolo riešenie v jednotlivých prvkoch nájdené a implementované postupne do jedného roka. 

 

Dovoľte mi záverom tohto úvodného slova vyjadriť sa k ďalšiemu plánu činnosti rady. V prílohe nájdete zredukovaný zoznam tých legislatívnych úloh a ostatných úloh vlády pre rok 2011, ktoré majú významný ľudskoprávny rozmer. V súlade s pripomienkou pani ministerky spravodlivosti z prvého zasadnutia rady však chcem vyzdvihnúť, ktoré úlohy považujem pre ďalšie jednoročné obdobie za prioritné:

 

1.    Za kľúčovú úlohu považujem vypracovanie Celoštátnej stratégie ochrany a podpory ľudských práv vrátane do nej organicky včleneného Plánu vzdelávania a výchovy k ľudským právam a ostatných čiastkových akčných plánov, napr. akčného plánu pre deti, pre rodovú rovnosť, atď. O týchto úlohách som sa už zmienil. Ďalším dôležitým dokumentom organicky napojeným na celoštátnu stratégiu, bude Koncepcia národnostnej politiky štátu. Táto samozrejme musí byť zosúladená s ľudskoprávnou a národnostnou dimenziou národnej stratégie rozvoja rómskych komunít, o ktorej nám bude referovať zástupca Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity a ktorá by mala byť tiež predmetom záujmu tejto rady, napriek tomu, že pán splnomocnenec má pre koordináciu prípravy stratégie vytvorené vlastné poradné grémium.

2.    Teraz sa osobitne pristavím pri Koncepcii národnostnej politiky štátu. Tento dokument by mal komplexne rozpracovať záväzok vlády z jej programového vyhlásenia, podľa ktorého vláda (citujem): „vypracuje dlhodobú koncepciu ochrany a podpory kultúry a školstva národnostných menšín vrátane rómskej menšiny, ako aj dlhodobú koncepciu interetnickej spolupráce, interetnického dialógu a interkultúrnej výchovy“. (Koniec citátu.) Koncepcia by mala tvoriť východisko aj pre pripravovaný zákon o podpore kultúry národnostných menšín, ale zároveň musí byť úzko zviazaná s tvorbou verejných politík v oblasti školstva všeobecne, a takisto s revíziou Koncepcie výchovy a vzdelávania príslušníkov národnostných menšín. Podľa programového vyhlásenia vlády, ako aj podľa kompetenčného zákona sa na plnení týchto úloh aj osobne spolupodieľam, a na tom budem striktne trvať. V tejto súvislosti chcem vyzdvihnúť aj význam a dôležitosť pôsobenia Pracovnej skupiny pre inkluzívne vzdelávanie, ktorú sme ustanovili na prvom zasadnutí rady. Odporúčania pracovnej skupiny smerom k tvorbe koncepcie školskej politiky zo 14. júna Vám všetkým dávam do pozornosti.  S prácou na oboch tu spomenutých úlohách súvisí aj činnosť Multidisciplinárnej pracovnej skupiny rady k vypracovaniu metodológie  zberu dát o veku, pohlaví, príslušnosti k národnostnej skupine alebo etnickej skupine alebo o iných charakteristikách, ktorá by mala obnoviť svoju činnosť v novej podobe na základe dnešného rozhodnutia rady.           

     Nemôžem si na tomto mieste odpustiť poznámku v súvislosti s často citovaním vyjadrením Benátskej komisie Rady Európy vo vzťahu k niektorým ustanoveniam novo schválenej maďarskej ústavy, totiž že „zodpovednosť za príslušníkov národnostných menšín má štát, na území ktorého žijú.“ Toto je, samozrejme, axióma, s ktorou nemožno nesúhlasiť. Avšak ako podpredseda vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny musím podotknúť, že zodpovednosť znamená predovšetkým starostlivosť. Štát sa musí starať tak, aby nezadal zámienku starať sa iným. S počudovaním sledujem, že niektorí politici a ústavní činitelia si myslia, že z existencie ústavou garantovaných práv na strane občana pre štát nevyplývajú žiadne priame povinnosti. Tiež s počudovaním sledujem, že niektorí politici a ústavní činitelia rozširovanie práv jedných automaticky vyhlasujú za diskrimináciu druhých. Diskriminácia je jasne právne definovaná v antidiskriminačnom zákone a v smerniciach Európskej únie. Nepodsúvajme teda do tohto pojmu politický obsah, podľa toho, ako sa nám to hodí.

3.     Za tretiu dôležitú úlohu, ktorej by sa rada mala prioritne venovať, je súčinnosť pri finalizácii prác na reforme inštitucionálneho rámca ochrany a podpory ľudských práv v tom zmysle, ako som to rozviedol v prvej časti svojho úvodného slova.

4.    Osobitne by sa rada a jej výbory mali venovať implementácii Dohovoru o právach zdravotne postihnutých, vrátane aktívnej účasti na vypracovaní úvodnej správy o implementácii dohovoru Slovenskou republikou, ktorá má byť predložená o rok. To isté sa týka dokončenia úlohy o inštitucionalizácii ochrany práv dieťaťa, o ktorej som sa zmienil v časti o Stredisku pre ľudské práva a o verejnom ochrancovi práv.

 

       Vážené členky a vážení členovia rady, vážení prítomní, ďakujem Vám za pozornosť, želám Vám tvorivú diskusiu a úspešné rokovanie.