Interview s poradcom Dušanom Héglim o systéme menšinových dotácií v denníku Új Szó, 25. 1. 2011:

V úrade podpredsedu vlády pre menšiny sa pripravuje zákon o financovaní menšinových kultúr. O návrhu sme sa rozprávali s Dušanom HÉGLIM, s jedným z tých, čo zákon pripravujú, poradcom podpredsedu vlády SR Rudolfa Chmela.

  

* Ako ďaleko ste s návrhom?

- Pri prerokovávaní základných téz. Za uplynulých osem rokov sa uskutočnilo viac pokusov na vypracovanie takéhoto návrhu. My sa však pokúsime začať s čistým listom a z odborného hľadiska formulovať tie veci, ktoré dodnes neboli vyjasnené. Napríklad, čo je menšinová kultúra? Vo vzťahu k väčšinovému spoločenstvu akú úlohu zohráva, alebo akú úlohu by mala podľa zákona zohrávať? Osobitným problémom je chýbajúca menšinová samospráva: pri financovaní by sme mohli povedať, rozhodla menšina. Ale kto je predstaviteľom menšiny? V základných tézach musíme objasniť tieto a ešte množstvo ďalších otázok k tomu, aby potom právnici mohli paragrafovú verziu napísať vychádzajúc z tejto filozofie.

 

* Ako to funguje inde?

- Prezrel som si európske úpravy. Príklady takýchto zákonov nie je veľa, totiž na väčšine miest otázku riešia prostredníctvom menšinových samospráv.

  

* Kedy bude návrh pripravený a kedy ho postúpite na odbornú diskusiu?

- Menšiny už pred Vianocami mali možnosť delegovať do komisie na prípravu návrhu svojich zástupcov. Urobili tak všetky menšiny. Konzultácie budú prebiehať osobitne, lebo medzi tým sa ukázalo, že záujmy jednotlivých menšín sa od seba výrazne líšia. Kým v prípade Maďarov na Slovensku si vyžadujú podporu umenie, veda a výskum, pedagogika, osveta a výskumná činnosť, tak v prípade niekoľko tisíc Chorvátov je to požiadavka na usporiadanie jedného či dvoch podujatí ročne. Iné sú problémy menšín a iné očakávajú od zákona.

 

* Je možné pre toto všetko nájsť spoločného menovateľa?

- Jeden názor je taký, že menšiny sú rovnaké, veď všetky v porovnaní s väčšinou tvoria menšiny. Je to tak, lenže sú rozdielne čo sa týka ich veľkosti a aj stupňa ich asimilácie. Usporiadanie Maďarov na Slovensku je takmer také ako väčšinového národa. Má svojich profesorov, divadlá, medzinárodne uznávaných umelcov - toto sa pokúšame nejakým spôsobom v zákone podporiť. Právnu normu musíme pripraviť tak, aby malé menšiny neboli ukrátené - naopak, voči nim by sme chceli zaviesť akúsi pozitívnu diskrimináciu -, ale pri tom treba dosiahnuť, aby sa kultúra slovenského maďarstva nekonzervovala, neuzavrela do geta, ale popri tradičnej sme mohli poskytnúť priestor moderným trendom, aj vytváraniu nových inštitúcií.

  

* Ako to chcete zabezpečiť?

- Podľa predstáv by existovalo viac kategórií, na základe ktorých je možné žiadať o dotácie. Je jasné, že menšie menšiny väčšinu z nich nebudú požadovať, ale príležitosť je otvorená aj pred nimi. Najväčšou dilemou je, aby zákon bol zodpovedajúco otvorený, ale aby sa v ňom vyskytovali aj brzdy, ktoré by zabránili, aby v prípade nejakej zmeny vlády záležalo na jednom úrade, ktorej menšine sa na čo ujde.

  

* Predchádzajúce návrhy sa veľkosť dotácie pokúšali vypočítať tak, že by určili určitý podiel z HDP alebo rozpočtu. Takto to je uvedené aj v pripravovanom návrhu?

- Základom zákona je: suma určená pre kultúru menšín by mala byť stanovená na základe nejakého pohyblivého kľúča. Preto by nebolo dobré to zviazať s HDP alebo na rozpočet, lebo ani rozpočet rezortu kultúry nie je prispôsobený tomu. Čisto zrozumiteľné sa zdá byť, ak štát na udržiavanie kultúrnych inštitúcií minie x peňazí, z nej percento y by išlo na menšinové projekty. Toto určité percento y by bol pomer menšín a tu by sme vychádzali z priemerných údajov dvoch posledných sčítaní obyvateľstva.

  

* V čom by sa systém v porovnaní s tým súčasným ešte zmenil?

- Vytýčili sme tri ciele financovania. Jedným je normatívne dotovanie inštitúcií. Za uplynulých 50 - 60 rokov štát vytvoril také menšinové inštitúcie - napríklad Romathan alebo Jókaiho divadlo -, ktorých dotovanie v súčasnosti neupravuje nijaký zákon, dotácie dostávajú na krajskej úrovni. Zároveň sú to však inštitúcie s celoštátnou pôsobnosťou. Normatívny systém by zabezpečil ich dotovanie, respektíve by sa vytvorila možnosť, aby vznikali nové, ak je taká požiadavka. Druhým pilierom je systém strednodobého financovania. Každá menšina by mala akreditačnú komisiu, ktorá by umožnila, aby sa určité inštitúcie podieľali na strednodobom financovaní. Napríklad spoločenskovedná inštitúcia sa uchádza o 3- až 5-ročný cyklus. Ak to akreditačná komisia schváli, tak - aj keď by peniaze nedostala naraz, ale rozdelene na jednotlivé roky - nemusela by sa uchádzať o dotáciu každý rok a mohla by realizovať aj dlhodobejšie programy. A ak by medzi tým neplnila podmienky, tak o dotácie príde a na jej miesto by sa dostal niekto iný. Tretím pilierom sú krátkodobé súťaže, teda financovanie úloh. Tu sa dá uchádzať o dotáciu na podujatia, činnosti v rámci voľného času.

 

- Áno. Dnes dotácie dostávajú organizátori kultúry a tvorcovia kultúry sa len ťažko dostávajú k finančným zdrojom. Podstatou je, že kto vytvára hodnoty, tvoria prvý pilier. Tí čo sprostredkovávajú, poskytujú druhý pilier.

  

- Do orgánov by sa dostali odborníci reprezentujúci tie segmenty kultúry, kam by rozdeľovali dotácie. Napríklad v umeleckej kategórii - ktorá by v sebe zahŕňala divadlo, tanec, a hudobné umenie - by delegovať mohla divadelná spoločnosť, tanečná alebo hudobná spoločnosť. Toto sa už bude len veľmi ťažko politicky ovplyvňovať.

  

- Možno, ale treba k tomu dodať, že zákon zakáže, aby vedúci predstaviteľ ktorejkoľvek politickej strany bol členom komisií. Straníckosť vzniká tak, že z niektorej politickej strany má niekto záujem na prijatí určitého rozhodnutia. Tu treba vylúčiť, aby na tom mal záujem. Ak nejaký politik príde na to, že on z nejakého rozhodnutia nebude mať žiadne materiálne ani morálne výhody, tak je možné na toto zabudnúť.

  

- V súčasnosti je veľmi ťažké súťažiť, byrokracia je veľká. Materiály odovzdané v rámci súťaží kontrolujú veľmi dôsledne, ale takmer nikto nesleduje či sa dotované podujatie uskutoční skutočne tak, ako to v žiadosti opísali, či jeho duch bol taký. Možnosti konkurzov by sme chceli zjednodušiť - samozrejme v rámci zákonov -, chceli by sme však vidieť prísnejšie zúčtovanie. Inštitúciu, ktorá sa uchádza o nejakú sumu na päť rokov, akreditačná komisia bude ročne prísne kontrolovať, teda či dotáciu dostáva oprávnene alebo nie. Zároveň je veľmi ťažké posúdiť o nejakom umeleckom diele, či je alebo nie je vhodné. Je to cudzie tomuto prostrediu, ale nejakým spôsobom predsa len treba, aby súťažiacich bolo možné ohodnotiť.

  

* Ako je možné merať umeleckú úroveň?

- Uvediem príklad: Mladé srdcia sú inštitúciou dotovanou zo štátneho rozpočtu. Preto pôsobí za oveľa prísnejších podmienok ako nejaká občiansky kolektív. Existujú ročné ukazovatele, ktoré treba splniť. Dostaneme od štátu sumu x, s tým sa však spája daný počet vystúpení, divákov, príjmov a ďalšie činnosti. Sú to také ukazovatele, na základe ktorých sa dá pomerne objektívne hodnotiť výkon, aj keď jednu umeleckú skupinu samozrejme nie je možné hodnotiť len podľa toho. Tieto kritériá by však neurčoval zákon, ale akreditačná komisia, ktorá rozhodne o dotácii.

  

- Počet divákov nemôže byť rozhodujúci, len jeden z mnohých údajov. Hovoríme tu o systéme hľadísk. Nie je však možné ani to, aby sme v rámci kategórie verejnej osvety podporovali také celé roky realizované, miliónové festivaly, ktorých sledovanosť je 60 - 70 ľudí. Nedá sa to však porovnať napríklad s Jókaiho dňami, ktorých cieľom nie je, aby hľadisko naplnilo divákmi - je to odborný festival, kde sa stretáva profesia a pozrú si jeden druhého. Naším cieľom je, aby sa maďarská kultúra na Slovensku rozvíjala a aby sme nepodporovali len veci miestneho významu. Teda, aby o nás nepočuli vo svete len vtedy, keď sa ideme do Bruselu sťažovať, ale aby sme vytvárali diela, ktoré môžeme hrdo prezentovať aj vonku. K tomu treba, aby sme 80 percent dotácií nemíňali na súťaže v jedení langošov. Táto tendencia v súčasnom systéme existuje. Poviem príklad: ak komárňanský, maďarsky hovoriaci rómsky malý chlapec v Európe ojedinelým spôsobom hrá Mozarta, počíta sa to za menšinovú kultúru alebo nie? Chcel by vydať CD. Treba ho z týchto peňazí podporiť, alebo nie?

 

* Ťažká otázka. Možno aj áno.

- Aj podľa mňa. Uvediem ďalšiu ťažkú otázku: komárňanské Jókaiho divadlo uvádza Shakespeara. Treba to podporiť alebo nie? Ak Lajos Grendel napíše po anglicky knihu, ktorej dej sa odohráva medzi irokézskymi indiánmi, mali by sme to podporiť? Ak Rafael Rafaj napíše o slovenských Maďaroch spoločenskovednú štúdiu, je to treba dotovať?

  

* Veľa takýchto otázok zostáva ešte bez odpovede?

- Nie. Čo je menšinová kultúra? Veľmi ťažké sa na to dá odpovedať. Prišli sme na to, že sa to nedá zapísať do zákona. Preto sú potrebné komisie, ktoré rozhodnú čo treba podporiť. Lebo ak povieme, že Mozarta nie je možné podporiť, tak našich talentovaných hudobníkov prinútime k tomu, aby hrali na len citare, lebo kvázi to je naše. A tým sa uzatvárame do geta. Preto je tak ťažké napísať zákon.