História budovy ÚV SR

V stredoveku sa na tomto území nenachádzala žiadna zástavba - od námestia Slobody sa až na svahy Malých Karpát tiahli vinice patriace buď mešťanom, alebo cirkevným inštitúciam. Vinice boli prerušené jedine komunikačným ťahom na Moravu a Prahu. ktorý šiel v smere dnešnej Štefánikovej ulice. V súvislosti s vojenskými udalosťami na tureckom fronte sa v 16. storočí stala Bratislava hlavným mestom kráľovstva, následkom čoho tu došlo k sťahovaniu určitých inštitúcií a kráľovských úradníkov. Keď dal kráľ súhlas na to, aby mohli v meste a jeho okolí vlastniť majetky šľachtici, malo to za následok expanziu stavebnej činnosti začiatkom 17. storočia a aj v ďalších desaťročiach. Šľachta skupovala meštianske vinice po obvode mesta a upravovala ich na svoje okrasné záhrady podľa talianskeho a francúzskeho vzoru. V záhradách následne vznikali vily predmestského charakteru, u majetnejších magnátov nadobúdajúce črty rozsiahlych záhradných palácov s hospodárskym zázemím.

Územie ohraničené dnešnými ulicami Štefánikovou, Leškovou, Spojnou a Nám. slobody kúpil od mešťanov ostrihomský arcibiskup František Forgách začiatkom 17. storočia a zriadil tu okrasnú a ovocnú záhradu. Na jej okraji, v kontakte s veľkou volnou plochou námestia, vzniklo okolo roku 1614 letné sídlo arcibiskupa. Išlo zrejme o 1-poschodovú budovu pozdĺžneho pôdorysu, orientovanú rovnobežne s okrajom záhrady.

Juraj Lippay, ktorý bol ostrihomským arcibiskupom v rokoch 1642 až 1666 dal vo veľkolepom štýle prestavať ako záhradu, tak aj palác. Podoba tohto paláca je zachytená na rytine zo začiatku 18. Storočia, takže máme dosť presnú predstavu o jeho výzore. Išlo o 3-kridlovú 1-poschodovú budovu na pôdoryse písmena C, ktorej stredné krídlo bolo dlhšie než krátke bočné krídla. Priestor medzi bočnými krídlami bol orientovaný do námestia a tvoril takzvané čestné nádvorie, slúžiace na príjazd a vítanie hostí. Čestné nádvoria zvykli mať po vzore francúzskych predlôh okrasne upravenú plochu, oddelenú od ulice masívnym kovaným plotom. Na osi paláca býval situovaný hlavný vstup v plote, ktorým sa vchádzalo do centrálne umiestneného podjazdu. Z rytiny je vidno, že Lippayho palác mal centrálne situovaný podjazd v rizalite a na túto os bola koncipovaná aj hlavná záhradná komunikácia. Palác mal na južnej strane kaplnku s menšími oknami, ukončenú nad strechou vežičkou. Severne od stredného rizalitu sa na prízemí rozkladala arkádová chodba na stĺpoch, nesúcich polkruhové archivolty. Chodba bola iba prízemná, na poschodí boli obyčajné obdĺžnikové okná s drevenými okenicami. Palác mal klasické dispozičné členenie. kde prízemie bolo vyčlenené pre úžitkové potreby a bývanie pre vyššie služobníctvo, zatiaľčo poschodie slúžilo na reprezentáciu (hlavné krídlo) a na spanie pre domáceho pána a hosti (bočné krídla). Zvykom bolo, že poschodie jedného krídla bolo vyhradené pre spálňu, oddychové a pracovné priestory majiteľa - v tomto prípade išlo pravdepodobne o južné krídlo kvôli blízkosti kaplnky. Poschodie severného bočného krídla potom slúžilo pre hosťovské bývanie. Podkrovie nebolo obývané, ani neslúžilo pre skladové účely. Hospodárske priestory a čeľadník boli umiestnené v budovách mimo paláca.

Ďalšia veľká prestavba paláca sa uskutočnila v rokoch 1761 až 1765 za arcibiskupa Barkóczyho. V exteriéri bola poznačená ešte dynamickým barokovým štýlom, zatiaľčo interiéry boli vyzdobené v duchu modernejšieho rokoka. Základná Lippayova dispozičná osnova sa zachovala, iba bola nadstavaná o jedno podlažie a doplnená centrálnym masívnym pavilónom v strede hlavného krídla, ktorý svojou manzardovou siluetou prevýšil o hodne susedné krídla. Bočných krídel sa prestavba okrem nadstavby nedotkla ostali na nich zachované okenné šambrány aj portál zo 17. storočia. Hlavný dôraz dal architekt na stredné krídlo, ktoré bolo zvýraznené pavilónom s pilastrovým vysokým rádom, tympanónom a klenutým portikom s hornou terasou. Prístavba portiku znamenala okrem iného aj zmenu v organizácii dopravy. Zatiaľčo v starom paláci sa vchádzalo kočom do podjazdu a tam sa vystupovalo, v novom paláci bol na vystupovanie určený portikus a spod neho sa peši vchádzalo do vestibulu, kde bolo hneď za bránou situované široké jednoramenné schodisko, vedúce nahor do salónov a súkromných komnát. Zmena životného štýlu barokovej šľachty oproti renesančným zvyklostiam je najlepšie badateľná na architektonickom stvárnení dvorových a uličných fasád. Zatiaľčo na starom Lippayovom paláci bol dôraz položený na dvorové fasády obrátené k záhrade (arkády, balkón). Barkóczyho barokový palác sa obracia celou svojou monumentálnosťou do námestia, aby vypovedal o moci a bohatstve svojho majiteľa. Za tým účelom boli zamurované dvorové arkády a otvorené arkádové chodby hlavného krídla smerom do námestia, pričom členenie steny slepými arkádami sa zopakovalo aj na l. a 2. poschodí. Vplyv dynamického baroka dokladajú klobúkovité rímsy okien l. poschodia, ako aj zvlnená línia oplotenia čestného nádvoria. Na záhradnej strane bola k centrálnemu pavilónu pristavaná mohutná terasa s dvomi zatočenými schodiskami, položená na archivoltách podopieraných svalnatými atlantami. V interiéri boli v rokokovom duchu vytvorené drevené obloženia miestností s tapetami, vrátane všetkých okien a dverí. Kaplnka si zachovala výmaľbu stien zo 17. storočia, ale oltárna architektúra z Donnerovho okruhu je novým doplnkom. tiež v duchu dynamického baroka.

Vyše sto rokov po Barkóczyho prestavbe ostal palác prakticky bezo zmeny, čo sa týka stavebných zásahov, ako aj funkčnej náplne. Až koncom 19. storočia ho ostrihomské arcibiskupstvo predalo vojenskému eráru, ktorý tu dal zriadiť vojenský špitál. Architektúra exteriéru aj interiéru tak ostala zakonzervovaná vďaka tomu, že armáda nikdy nemala dosť peňazí na zásadnejšie úpravy svojich budov, ak nerátame drobné dispozičné zmeny. Jedinou zásadnejšou úpravou bola demontáž záhradného schodiska s atlantmi, ktorí boli prevezení do kaštieľa v neďalekých Kopčanoch (Kittsee v Rakúsku). Vojenská funkcia pretrvala v paláci až do začiatku 40. rokov 20. storočia kedy sa štát rozhodol vybudovať v tomto objekte sídlo ministerstva zahraničných vecí. Svoju úlohu pri tomto rozhodnutí zrejme zohrala aj blízkosť prezidentského (Grassalkovichovho) paláca, zriadeného v začiatkoch Slovenského štátu.

Úpravy paláca viedol v rokoch 1940-41 architekt Belluš. Zachovali sa demolačné výkresy, v ktorých sú vyznačené na zbúranie všetky hospodárske budovy severne aj južne od hlavnej budovy. Od základov boli tiež zdemolované bočné krídla paláca, takže zo starého barokového objektu ostalo zachované len hlavné krídlo s pavilónom. Na mieste severného bočného krídla bolo vystavané nové krídlo, ktoré slúžilo hlavne na obytnú funkciu - od správcovského bytu na prízemí až po služobné apartmány na 1. a 2. poschodí. Na mieste starého južného krídla vzniklo nové krídlo s administratívnou funkciou, čomu zodpovedalo použitie 3-traktovej dispozície s centrálnou chodbou a kanceláriami po oboch stranách.

Na dláždenie chodieb a vstupného vestibulu, kde sa predtým nachádzala kamenná opuková dlažba, bol použitý nový travertínový materiál. Tento materiál tvorí tiež základ všetkých schodiskových obkladov, kde je použitý spolu s tmavosivým mramorom. HIavné schodisko vo vestibule, ktoré už nevyhovovalo novým reprezentačným požiadavkám, bolo nahradené dvomi ramenami nového schodiska spolu s kuželkovou balustrádou z travertínu. Zo zariadenia a výzdoby interiéru sa s výnimkou kaplnky a pár kusov zo zrkadlovej sály prakticky nič nezachovalo. Pôvodné prvky, zdevastované dlhým užívaním, sa rozhodol Belluš vymeniť za nové. Z úcty k dochovanému výrazu rokokových interiérov urobil výmenu citlivo a väčšinu prvkov vo vstupných a reprezentačných priestoroch dal urobiť ako repliky pôvodných rokokových kusov. Týkalo sa to nielen mobiliáru a soklových obkladov, ale aj omietkovej a maliarskej výzdoby stien. Priestory s kancelárskym využitím boli pojednané oveľa strohejšie (hladké biele dvere, drevená remeňová podlaha) a neobsahovali žiadne historizujúce prvky. Touto výmenou zariadenia paláca bol docielený stav, že s výnimkou niekoľkých artefaktov sa v historickej budove paláca nenachádzajú žiadne prvky staršie od roku 1942.

Obdobie po 2.svetovej vojne sa dá charakterizovať už len drobnými zásahmi (týkajúcimi sa väčšinou mobiliáru a obrazov), ako aj opravami toho, čo bolo poškodené z Bellušovho inventára. Išlo väčšinou o koberce, svietidlá a kancelársky nábytok, ktoré boli priebežne vymieňané podľa potreby. Z väčších úprav treba spomenúť prestavbu bývalej kotolne so skladmi na rozmnožovňu v suteréne južného bočného krídla a úpravu priestorov predsedu vlády na 1. poschodí severného dvorového krídla.
3760