I. Radičová pre časopis Šarm: Plač si nemôžem dovoliť

25.10.2011

Stretli sme sa popoludní krátko po štvrtej, týždeň po noci odvolania. Kým pre väčšinu z nás sa pomaly končil pracovný deň, ju čakalo ešte množstvo rokovaní. Pôsobila však uvoľnene, pokojne, vyrovnane. Zďaleka to nebola zničená žena, ktorá nezvládla politiku - ako ju počas toho týždňa nemilosrdne častovali médiá.

Ako ste prežívali azda najťažší týždeň vo svojej politickej kariére?

Najťažšie okamihy sú momenty rozhodovania. Keď je vnútorný nepokoj, stále zvažujete za a proti. Keď dospievate k rozhodnutiu a v tom momente sa vám zdá - a čo ak sa mýlim? Môžete sa radiť s celým svetom, napokon to základné rozhodnutie musíte urobiť vy. Iba hlúpy človek si môže myslieť, že je neomylný. Takže tá pochybnosť je asi to najťažšie, čo človek prežíva. Keď dospejete k rozhodnutiu aj so všetkými rizikami, ktoré to prináša, kocky sú hodené. Ale ten dlhý nepokoj, to zvažovanie - to je to najťažšie.

Dokázali ste ovládnuť svoje emócie? Oddeliť v sebe političku a ženu?

Vieme dobre, že rovnaké prejavy sa inak interpretujú u mužov a inak u žien. Keď kričí muž, prejavuje silu, rázne presadzuje svoj názor. Keď kričí žena, je hysterická. Bolo dosť emócií, ktoré potrebovali vybuchnúť. Ale práve z dôvodu vnímania, čo to u žien znamená, bolo treba toho ovládania oveľa viac, ako musia prejavovať v istých situáciách muži. Navyše, keď ste v jednom kolotoči a nemáte ani okamih na zastavenie, istý typ emócií si ani nemôžete dovoliť. Ako je to v jednej pesničke, ktorá je nádherným vyznaním žene: Muž nechápe, že on spí a nie je schopný sa prebrať, no jeho žena možno niekde vnútri aj spí, ale funguje. Musí fungovať. Toto bolo obdobie, keď si luxus zastavenia jednoducho nemôžete dovoliť.

Keď už bolo po všetkom a vláda padla, nemali ste chuť sa rozplakať alebo rozkričať na niekoho?

Nebudem zastierať, že to bol súboj so slzami. Bol, ale svet nemá slzy rád. Asi by v tom momente ani mne, ani okoliu neboli pomohli.

Ale dá sa to ovládnuť?

Musí sa dať.

Vyplakali ste sa aspoň doma?

Nie.

Je prirodzené, že cítite smútok. Čudné by bolo, keby ste sa otriasli a išli ďalej. Z čoho je vám najväčšmi smutno? Z toho, že padla vláda, sklamali vás kolegovia, Slovensko je dezorientované a Európa v kríze? Kde cítite ten najvnútornejší smútok?

Vláda mala skvelých ministrov, zodpovedných, ktorí dobre robili svoju prácu - zoči-voči nespokojným občanom. Ťažko sa vysvetľuje, že treba šetriť, že nie je možné dať viac peňazí na školstvo, zdravotníctvo, vzdelanie... Naopak, sme v situácii, keď je tých peniažkov menej a menej. Ak by sme chceli niekde pridať, musíme siahnuť po ďalšom zvyšovaní daní, čím znižujeme ľuďom príjmy. To sa veľmi ťažko vysvetľuje. Nemôžeme zvýšiť plat učiteľom o viac než dve percentá. Paradoxne, moji kolegovia premiéri konštatujú - ako sa vám to podarilo? My len znižujeme... Teraz sa spýtate, ale z akých platov oni znižujú a aké platy máme my? Takéto porovnanie nie celkom sedí, pretože podstatné je, čo si za tie platy viete kúpiť. Čo vás napríklad pri rádovo neporovnateľne vyššom plate stojí len bývanie a kúrenie vo Veľkej Británii? Keby to ľudia vládali, tak by tam neboli také veľké demonštrácie.

Aká veľká je táto kríza?

Najväčšia od vzniku Európskej únie. Ekonómovia sa už zhodujú v tom, že ju pripodobňujú k veľkej hospodárskej kríze v roku 1929. Hľadali sme najmenej bolestivé riešenia. Ale nemôžeme sa hrať na Titanic - na hornej palube si budeme vyhrávať a tváriť sa, že je všetko v poriadku. Nie je.

S odstupom času po páde vlády som si pomyslela, že sa vám možno aj uľaví. Zachovali ste sa korektne, urobili ste, čo ste mohli. Ďalej sa naťahovať s tou kopou samoľúbych chlapov - čudujem sa vám, že to ešte vládzete. Ako sa to dá?

Diskusie boli vecné. Pochopiteľne, že vybuchovali emócie, ale radšej si to povedzme doma. Keď je v rodine nedostatok peňazí, vznikajú konflikty - čo kúpiť, čo škrtnúť... Je to trápenie, ktoré rodina prežíva. Aj Slovensko je v situácii takejto rodiny. Každý minister si obhajoval svoj rezort, a tak to má byť. Je teda pochopiteľné, že celé to sprevádzali emócie a škriepky. Iná situácia je, keď máte nadbytok a rozhodujete sa, čo prioritne podporíte. Nepripisovala by som to chlapskej samoľúbosti. Skôr takému zúfalému boju o ochranu vlastného rezortu. A z pohľadu poslancov? Ktorý rád dvíha ruku za to, že škrtáme a šetríme? Vedeli sme, že nás nečaká prechádzka ružovým sadom. Bolo treba nemálo odvahy, úprimnosti aj sily, aby sme zoči-voči nespokojným občanom, vediac, že nemáme inú voľbu, ustáli tie neľahké rozhodnutia.

Nemali ste chuť zabaliť to? Končím, nevládzem?

Každý koniec je aj začiatok. Je to aj o nastavení vnímania sveta. Dlhodobo sa poddávať žiaľu nie je život, ale živorenie. Keď sa raz človek dá na také "remeslo", ako je politika, musí počítať aj s pádmi. Životnosť politika je maximálne štyri roky, jedno volebné obdobie. Ja som v politike šesť rokov a svojím spôsobom nadčasujem.

U nás majú politici oveľa dlhšiu životnosť...

Ale po štyroch rokoch sa politik musí opäť uchádzať o dôveru, či splnil očakávania. Taký je jednoducho volebný cyklus. Politikovi vdýchne život občan.

Ste jedným z mála slušných ľudí, akých máme vo vrcholovej politike. Nebolo by dobré, keby ste odišli zo scény, lenže marcové voľby vám zrejme veľa možností neponúknu.

Momentálne vnímam ako hlavnú povinnosť, aby Slovensko - nech už ho povedie ktokoľvek - malo do predčasných volieb relatívne stabilnú situáciu. Čakajú nás veľmi ťažké rozhodnutia v Bruseli i doma. Moje želanie je, aby sme sa vo voľbách dokázali rozhodnúť tak, aby sme s vládou, ktorá vzíde, zabezpečili aspoň relatívnu stabilitu a dôveryhodnosť Slovenska.

Váš zásadový postoj ocenili skôr v zahraničí ako doma. Tu sa stále rieši, kto bol za to zodpovedný, kto vám podrazil nohy, čo ste mali urobiť inak... Má zmysel hľadať vinníka? Kladiete si vy sama tieto otázky stále dokola alebo už ste s tým vyrovnaná?

Z manželstva poznáme, že keď otvoríme debatu, kto je vinný a kto čo kedy povedal, môžeme si byť isti, že ten konflikt bude ešte väčší. Tú istú situáciu každý zúčastnený vníma inak. To však neznamená, že pri páde vlády nie je namieste presne zadefinovať, čo sa stalo. Stala sa vec, ktorú môžeme pomenovať opäť na príklade rodiny: Ak majú partneri diametrálne odlišný názor na to, aká má byť budúcnosť ich dieťaťa, dopláca na to dieťa. Presne to sa v koalícii stalo - na jednej strane bol principiálny postoj pána Sulíka a SaS - odmietnuť, nezúčastniť sa, nech to samo všetko padne a hotovo - proti principiálnemu postoju troch ďalších koaličných strán, ktoré zastávali postoj - nie, nemôžeme to nechať tak, musíme prijať mechanizmy, aj keď nedokonalé, aj keď so škrípajúcimi zubami. V takejto situácii, keď ide o zásadný spor, máte len dve možnosti - buď sú všetci víťazi, alebo sú všetci porazení. Stalo sa to druhé. A na takúto situáciu máme v Ústave SR možnosť spojiť hlasovanie s hlasovaním o dôvere vláde, pretože vláda sa priklonila k tomu, že máme byť pri tom, máme riešiť daný stav, aj keď nedokonale. No vláda nemala podporu väčšiny v parlamente. Jediné možné riešenie bolo rozseknúť ten gordický uzol.

Ktoré vaše "ja" to posilnilo a ktoré utrpelo? Cítite sa teraz silnejšia alebo, naopak, slabšia? Platí aj vo vašom prípade, že čo nás nezabije, to nás posilní?

Ťažké rozhodnutia neznamenajú pocit vnútorného uspokojenia. Toto bolo rozhodnutie, ktoré by som vo svojom živote celkom rada "vyzmizíkovala". Ale bolo nutné. Takže ho neviem dať do kategórie posilnenia či oslabenia. Viem len, že bolo nevyhnutné a nevyhnutnosť má veľmi ďaleko od slobodného rozhodnutia. Sila je vtedy, keď to je slobodné rozhodnutie. Toto však bola nevyhnutnosť.

Kto je vám v týchto chvíľach najväčšou oporou?

Mám okolo seba výborný tím, som im vďačná za podporu, porozumenie. Dokonca si dovolím povedať, že to nie je štandardný tím, ale sú to priateľstvá. Moja kancelária, moje okolie - to sú priateľstvá. Viem, že pretrvajú bez ohľadu na to, či budeme, alebo nebudeme v tejto budove. A to je asi ten najväčší zisk. Ale to, čo mám, je poklad doma - moja dcéra. Po tej noci som dostala stovky e-mailov a esemesiek, ale tú najkrajšiu od dcéry. Moja Evula na otázku, kedy bude vnúča, vždy odpovedala - nemôže byť, nemám funkčnú starú mamu! A po tej noci mi napísala nádhernú esemesku - no, a to je koniec! Už nikdy nemôžem povedať, že nebudem mať funkčnú starú mamu!

Stalo sa aj to, že v dôsledku svojho pôsobenia v politike ste stratili nejakých priateľov?

Zatiaľ som nič také nepostrehla. Naopak, ozvali sa mi po dlhom čase ľudia, ktorých som dlho nevidela. Poznáte to - stretnete sa s niekým po piatich rokoch, a máte pocit, že ste sa rozprávali iba včera. Sú to dávne priateľstvá, ktoré fungujú vo väčších cykloch. To veľmi poteší - aj tie vety typu - možno si niečo stratila, ale našu podporu budeš mať vždy.

Za šéfa poradcov ste si vybrali dávneho priateľa Mariána Balázsa. Ste stále priatelia alebo vás spoločné politikárčenie trochu prevalcovalo?

To by sme sa museli spýtať aj jeho. (smiech) No, boli aj ostrejšie výmeny názorov... Pán Balázs má dar, že je nesmierne trpezlivý, rozjímavý, čo ja o sebe nie vždy môžem povedať. Boli okamihy, keď som sa potrebovala rozhodovať rýchlo, a zdalo sa mi, že svojimi úvahami mi nepomáha. Len mi to zamotáva, spochybňuje a robí zložitejším. No myslím si, že základ porozumenia určite zostal. Teda dúfam...

Bolo by škoda, keby nezostal?

Bolo by škoda.

Po smrti svojho manžela ste mali jediný oficiálny vzťah s pánom Riapošom. Ako sa na to pozeráte s odstupom času? Necítite sa osamelá? Ste pripravená na to, aby do vášho života vstúpil nejaký muž?

V jednom časopise mi veštkyňa predpovedala, že stratou pozície v politike stretnem veľkú lásku. Tak predpokladám, že sa to stane! Veštkyňa to predsa musí vedieť (smiech).

Myslíte si, že nebudete prípadného nového partnera vždy porovnávať so Stankom Radičom, s ktorým ste mali krásne manželstvo?

Porovnávať ani nie... Skôr ide o to, aké máte očakávania. Keď zažijete vzťah, v ktorom máte silného partnera, očakávanie je veľmi podobné. Kto iný ako siláčisko by so mnou aj vydržal? (smiech) Preto som zaváhala pri slove porovnávanie... Keď ste si raz vyskúšali, čo je dobré a funkčné, určite hľadáte niečo podobné.

Budete to mať ťažké. Dúfam, že vám tá veštkyňa niekoho pošle do života.

Čo myslíte, prečo stále hovorím, že mi je ľúto, že už niet politických satirikov? Hľadám politického satirika!

Nájdete si v tejto hektike trochu času aj pre seba? Máte vôbec ako vypnúť?

Odjakživa som si pestovala sféru života, ktorá nalieva energiu. To sú napríklad deti v náhradných rodinách. Nejde o to, že vy pre ne niečo robíte. Ony mi dávajú oveľa viac.

Viem, že tejto nadácii sa venuje vaša dcéra. Vy na to máte ešte čas?

Áno. Potom je to ochrana týchto tvorov - tu leží jeden výsledok takého relaxu (Pod stolom sa zúčastnil na našom rozhovore aj psík Oskar, pozn. red.). Vybral si ma pri jednej akcii Slobody zvierat. Odolávala som. Na tretí deň, bolo už neskoro večer a tma, som povedala svojmu asistentovi - ideme do útulku na Polianky! A on na to - ja som to vedel! (smiech) Začal mi zúfalo vysvetľovať, že je zavreté, že tam nikto nie. Dúfal, že si to rozmyslím. Tam musí byť služba! - nedala som sa. Tak to vzdal, zavolal a odvtedy je Oskar naša hviezda. Mám aj takú výhodu, že nemusím sledovať program divadiel. Posielajú mi pozvánky, lebo vedia, že milujem divadlo. Aj zajtra idem. Prijímam záštitu nad vecami, ktoré mi nalievajú energiu - teraz napríklad bude vyhodnotenie detských kresieb o našom Slovensku ako srdci Európy. Dnes som podpisovala diplomy a v pondelok si idem kresby pozrieť. Alebo pomoc starým ľuďom... To všetko ma teší. Je to čiastočne v rámci mojich "povinností", ale nevnímam ich ako povinnosť. A keď mi vyjde čas, odskočím si -ako ten obuvník v Pyšnej princeznej, ktorý prebehol do susedného kráľovstva, zaspieval si a mohol pracovať ďalej na akademickú pôdu. To je ďalšia krv do života.

To všetko sú záležitosti skôr sociálne a kultúrne, ktoré vám dávajú energiu v duševnej sfére. A čo fyzický relax?

Môžete ma pristihnúť, ako behám s kosačkou po záhrade. My ženy vieme v domácnosti vybiť dosť energie. A vďaka tomu, že mám nielen tohto chlpáčika, ale aj zlatého retrievera, nech prídem domov akokoľvek neskoro v noci, zapnuté chvosty čakajú a prechádzka musí byť. No priznávam, že menej času mi zostáva napríklad na lyžovačku. Kedysi som v zime pravidelne chodievala lyžovať. Dvakrát mi to už nedovolili - so zlomenou nohou so mnou nebudú chodiť po akciách! Neviem, prečo to hneď vidia na zlomeninu. (smiech)

A vy si to naozaj dáte zakázať?

Dobrá otázka... Nevyšiel čas... (smiech)

Vždy tak poslúchate? Kolegyňa mi nedávno hovorila, že vás videla za volantom limuzíny a šofér sedel vedľa. Boli sto to vy?

Mohla ma vidieť za volantom, ale určite nie v limuzíne. Zopárkrát sa mi podarilo na reverz si sadnúť za volant.

To fakt musíte podpísať reverz?

Áno, rešpektujem zákon. To je v poriadku. Pri šoférovaní sa cítim slobodne a tieto okamihy sú pre mňa veľmi vzácne. Priznávam, že takto som strávila aj dovolenku.

Máte psy aj mačky. Ako sa vzájomne znášajú?

Donedávna bolo prímerie. Zlatý retriever je trpezlivý, ale tento chuligán ich preháňa, čo mu sily stačia, a ony hľadajú azyl. Zaujímavé je, že keď ich pustím dovnútra, okamžite nastane "vestfálsky" mier. Ani jeden nechce byť vyhodený von. Každý si nájde nejaké miestečko a vidím, že Oskarom až trhá, ako chce tú mačku presvedčiť, že má ísť ihneď von. No rýchlo pochopí, že to hrozí aj jemu, a poslušne sa vráti do svojho pelecha. No dobre, tak vydržím...

Vidím, že už aj on pochytil politické zmýšľanie... Máte pocit, že ste sa ako žena zmenili, odkedy ste v aktívnej politike?

Určite áno. Už len to, že nemôžem nosiť rifle! (smiech) Možno sa niekomu zdá - no nevídali, musí chodiť v kostýme! Priatelia, to vôbec nie je také jednoduché! V zásuvke mám vždy náhradné pančuchy. Stihnem roztrhnúť aj troje za deň. Neviem, ako to dokážem, ale je to pravda! Okamih, keď môžem ísť do "civilu", je pre mňa neuveriteľne pohodový. Niečo také, ako keď si kedysi chlapi na vojenčine mohli vyzliecť mundúr. Zmenilo sa aj to, že deň, keď platí heslo - spí sa, dokedy sa chce a nezvoní budík, je veľmi vzácny. Poznáte to, o siedmej som hore ako rybička a fungujem - ale ten pocit, že nemusím!

Keby vaša dcéra chcela vstúpiť do politiky, pred čím by ste ju najväčšmi vystríhali?

Nemám najmenšiu pochybnosť, že takéto rozhodnutie nikdy neurobí.

To ste si možno mysleli aj vy, keď ste pôsobili v akadémii či za katedrou...

Hm... Ale ona to nikdy neurobí. Videla to príliš zblízka.

Čo je vaša najväčšia túžba ako političky?

Aby prestala agresivita a útoky na našej politickej scéne. Hrozne mi to prekáža. Aby občan dospel k tomu, že nemá potrebu vypnúť politickú reláciu, pretože ho rozčuľuje. Veď aj v športe môžete hrať fér alebo môžete podvádzať. Myslím si, že aj výmena politických postojov môže mať inú podobu. Férovú. Povedať si svoje tvrdo, ale nie "podpásovo".

A ako ženy?

Aby každá žena mala dôvod trochu väčšmi sa usmievať. A to myslím úprimne. Ženský úsmev dokáže vyvolať pokoj zbraní. Keď sme utrápené, túto silu nemáme.


"Samozrejme," reagovala na našu záverečnú otázku, či ju môžeme nafotiť ešte aj inde. Počas celého rozhovoru ochotne znášala blesky nášho fotografa a ten na ňu teraz vysypal: "Napríklad vo vašej pracovni! Máte tam taký správny neporiadok?" "Nemám!" zasmiala sa premiérka. "Čo ho teraz kvôli vám urobím? Moja pracovňa je fakt nezaujímavá." Zhodli sme sa napokon na chodbe úradu vlády. Poškrabkala Oskara za ušami a žartovala s nami. Ani jej nenapadla myšlienka na nejakého vizážistu, čo by požadovali všetky naše missky a spol. Premiérka Iveta Radičová vie, čo je naozaj dôležité.

Havlíková Lívia

4850