Rozhovor pre týždenník The Slovak Spectator, 10. 1. 2011:

 

 

Autorka: Michaela Terenzani

 

 

RCh: Zákon o štátnom jazyku je problém, ktorý vznikol vtedy, keď sa prvýkrát prijal v roku 1995 za vlády Vladimíra Mečiara. Ten zákon mal evidentne v sebe zakódovaný protimenšinový, a teda protimaďarský tón, a to so všetkými atribútmi, vrátane sankcií. Tento jazykový zákon je príkladom toho, že keď si zapnete prvý gombík, a to je jedno či na veste alebo reverende, zle, tak potom už samozrejme aj celú reverendu máte zle zapnutú. Takže tá kauza sa datuje už od tých čias, ale mala aj svoju prehistóriu v 1990, kedy najmä „matičná“ línia nacionalistov prišla s ochranou štátneho jazyka ako keby nám ten jazyk stále niekto bral. Slováci žijú celkovo stále akoby v 19. storočí, v romantizme, keď jazyk bolo treba dokonca vybojovať, alebo v období 1867 – 1918, keď bola maďarizácia štátnou politikou. Ale dnes už je slovenský jazyk prirodzenou súčasťou identity Slovákov a nepotrebuje nijaké represívne zákonné mechanizmy na svoju ochranu. Je to v podstate spor tých, ktorí chcú jazyk za každú cenu ochraňovať, brániť, s tými, ktorí sa chcú o jazyk a jeho kultiváciu starať. Slovenčina tvorí konštitučnú zložku slovenskej národnej identity, ba možno jej najvyššiu hodnotu, ale za to by ju bolo treba menej ochraňovať a viac kultivovať. A uvedomovať si, že ak ju niekto ohrozuje, sú to nekultúrni Slováci, nie menšinoví Maďari či iné národnosti. Syndróm permanentného ohrozenia svedčí skôr o veľmi slabom národnom sebauvedomí či sebavedomí.   

 

Vláda Mikuláša Dzurindu zákon potom v roku 1999 zliberalizovala a zároveň prijala zákon o používaní menšinových jazykov, takže formálne boli tieto dva problémy akoby pokryté, ale pravda je tá, že oba zákony boli nedokonalé. A preto ich bolo a bude treba zdokonaľovať.

 

V roku 2009 Ficova vláda znova pritvrdila dikciu zákona, vrátila ho smerom do mečiarovských čias. Dnes sa vládna koalícia pokúša oba zákony harmonizovať a do istej miery liberalizovať, t.j. zmierniť ochranu a zvýšiť starostlivosť tak o štátny jazyk ako aj o jazyky národnostných menšín.

 

 

 

RCh: Maďarská menšina s jazykom pracuje trošku na inej báze ako ostatné menšiny – tiež žije do značnej miery v tej slovenskej predstave, že jazyk je najvýraznejšou charakteristikou národnej či národnostnej identity, čo je v podstate pravda, len pri menšinách si to možno menej uvedomujeme. Menšina je, pokiaľ ide o jazyk, prirodzene zraniteľnejšia, ohrozenejšia, pretože žije v prostredí väčšinového jazyka a väčšinou sa asimiluje jazyk menšinový, nie jazyk väčšinový. Hoci slovenskí nacionalisti majú pocit, že sa asimilujú Slováci na južnom Slovensku, respektíve že žijú v nejakom veľmi znevýhodnenom prostredí.

 

V roku 2009 sa novela jazykového zákona znova sa stala súčasťou slovensko-maďarskej národnostnej a medzištátnej agendy, keďže represívne črty zákona boli zamerané najmä na maďarskú menšinu. Tak sa do toho zainteresovala aj maďarská vláda a oheň bol na streche. Ja som to považoval v tom čase za zbytočné, a za súčasť maďarskej karty, s ktorou Ficova vláda celkom výrazne hrala svoju slovensko-maďarskú hru aj v medzištátnych vzťahoch. Preto sme si po nástupe novej vlády mysleli, že treba túto reštrikciu odstrániť. Napokon, boli k tomu aj relevantné medzinárodné odporúčania.

 

 

 

RCh: My sme prišli s požiadavkou napraviť reštriktívne opatrenia tak v zákone o štátnom jazyku, ako aj v zákone o používaní jazykov národnostných menšín, keďže tieto dva jazyky tvoria vlastne dve strany toho istého problému a musia byť kompatibilné.

Novelu jazyka o štátnom jazyku predkladal minister kultúry. Na ministerstve kultúry je dokonca sekcia spisovného alebo štátneho jazyka a tá sa o to stará, to je to, čo som ja ako minister kultúry zrušil, lebo sa mi zdalo nad rámec, aby ministerskí úradníci určovali čo je v jazyku správne a čo nie, na to predsa existuje výsostné akademické pracovisko, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, nehovoriac o špičkových univerzitných pracoviskách. Kodifikáciu jazyka nemôžu predsa určovať ani úradníci, ani politici! Tí predsa nie sú kultivátori jazyka!

 

Okrem toho si myslím, že to by mal byť zákon, ktorý má symbolickú hodnotu, a už vôbec by nemal byť používaný na nejaké zastrašovanie alebo represie.

 

Bolo teda potrebné zákon novelizovať, ale to nebolo také jednoduché, lebo v slovenskom politickom vedomí, či už v tom nacionalistickom, ale aj v tom demokratickom, ktoré je dnes pri vláde, aj v tom fungujú všetky tie staré nacionálne predsudky a traumy, ktoré v slovensko-maďarských vzťahoch fungujú už desaťročia. Výsledkom toho je, že nacionalisti zo Smeru a zo SNS hovoria, že tento zákon sa podkladá Budapešti, či dokonca slúži Budapešti, a zase maďarskí nacionalisti z maďarskej koalície kritizujú slovenskú vládu, že to je zlý zákon, ktorý prenasleduje menšiny ďalej. Takže nacionalisti majú zvyčajne rovnaké platformy, akurát stoja proti sebe. Ale tento zákon, keby boli z neho vypadli sankcie, ktoré nerobia ani jazyku opticky dobrý dojem, tak by bol celkom optimálny.

 

Používať pojem pokuta alebo sankcia v súvislosti v používaním jazyka je drastický zásah do spoločnosti lebo jazyk je veľmi intímna záležitosť, je to najbytostnejšia súčasť identity človeka, aj väčšieho spoločenstva, a je to zasahovanie do dôstojnosti človeka ak tam chceme používať represie. Dnes sa tie represie zvrtli na používanie len vo veciach oficiálnych, teda takmer formálnych, ale myslím, že aj tam je to úplne zbytočné. Nastal podstatný posun vo viacerých oblastiach pri verejnom aj úradnom styku, či už teda v nejakej samosprávnej alebo policajnej inštitúcii, v oblasti kultúry to uvoľnenie je dosť podstatné, ale zákon ešte neobsahuje všetky uvoľnenia, ktoré by možno boli potrebné.

 

 

RCh: Nevyhnutnosť novelizácie zákona o používaní jazykov národnostných menšín je daná tým, že keď sa novelizoval zákon o štátnom jazyku, tak sa musí novelizovať aj zákon o používaní jazykov národnostných menšín, pretože tie dva zákony musia byť kompatibilné, nemôžu byť v protiklade. Je to aj preto, že sme mali za cieľ komplexnejšiu koncepciu národnostnej politiky v zákonnej podobe. Naším cieľom je odstrániť nesúlad so zákonom o štátnom jazyku, ktorý často zasahoval, najmä v podobe z Ficovej vlády, do používania jazykov národnostných menšín. Toto bolo teba odstrániť, lebo používanie jazykov národnostných menšín ustanovuje tento zákon, nie zákon o štátnom jazyku. Aj medzinárodné odporúčania hovorili, že tento nesúlad musí byť odstránený.

 

Toto zosúladenie dokonca viedlo až k tomu, že aj do novely zákona o používaní jazykov menšín sa dostali sankcie, keďže sú sankcie v štátnom jazyku. Keď nebude môcť príslušník národnostnej menšiny si vymôcť právo na používanie svojho jazyka, tak sa môže sťažovať na danú inštitúciu. Ale ja osobne si myslím, že ani v jednej novele sankcie nemali byť.

 

Toto samozrejme aj niektorí moji kolegovia z koalície brali ako urážku slovenského majestátu, že slovenské inštitúcie budú sankcionované za to, že sa nejaký Maďar, Rusín, Ukrajinec alebo Róm nebude môcť dostať k informáciám vo svojom materinskom jazyku. Obrátene to tej slovenskej mentalite až tak neprekáža, keď majú byť sankcionované menšiny, tak to je v poriadku, ale keď to má byť väčšina, tak sa nám to samozrejme nepáči.

 

 

RCh: Všetky medzinárodné odporúčania hovoria o tom, že kvórum treba znížiť. V 1999, keď sa ten zákon predkladal, to vyzeralo že 20 percent je veľa. Ale ukázalo sa, že to nie je až taká dobrá hranica, že pri nej dochádza k asimilácii menšín. Medzinárodné odporúčania, ktoré sme v tejto súvislosti dostávali, hovorili o 10 percentách, lebo vychádzali z toho, že jazyky národnostných menšín si predsa len vyžadujú zvýšenú ochranu, keďže ich postavenie v štáte nie je také ako postavenie štátneho jazyka.

 

Ja som tušil, že toto bude opticky pre mnohých občanov aj politikov nie celkom akceptovateľné, ale nie je to až taká nízka hranica. Nota bene, netýka sa natoľko maďarskej menšiny. Teraz, pri 20-percentnom kvóre, je to asi 520 obcí s maďarským jazykom, a pri znížení na 10 percent by pribudlo asi 30 obcí, čo je predsa len zlomok percenta. Zaujímavé je to ale pri nemeckej menšine, ktorá je oveľa menšia, dnes je to jedna obec v strede Slovenska, Krahule, a pri 10-percentnom kvóre by to bolo 10 alebo 11 obcí. Pri Chorvátoch to môžu byť dokonca dve časti Bratislavy, Jarovce a Čuňovo. Pri Rusínoch, kde navrhujeme spojenie s Ukrajincami pri sčítavaní pre potreby používania menšinového jazyka, by sa tam dostalo dokonca aj mesto Humenné. Problém s rómskou menšinou je, že tam by bolo treba vytvoriť infraštruktúru na používanie menšinového jazyka. Tu by sa malo zvažovať o nejakom spôsobe odkladu, ktorý by súvisel aj so vzdelaním a výchovou rómskej inteligencie, schopnej túto infraštruktúru saturovať. Nie je to jednoduchý balík, ktorý súvisí aj s navýšením rozpočtu pre dotknuté samosprávy, ktoré už teraz upozorňujú, že budú potrebovať navýšený rozpočet na infraštruktúru, ktorá umožní používanie menšinových jazykov v úradnom styku.

 

 

RCh: Rómska problematika je teraz distribuovaná na viacero úradov a myslím, že by si žiadala nejaký komplexnejší prístup. Za posledných 21 rokov v oblasti sociálnej politiky štát zlyhal, je tu akýsi ekonomický egoizmus nás, Nerómov, a rómsky problém sa scvrkáva na problém riešenia chudoby. A keďže zakrývame ekonomické ťažkosti a zlyhania štátu, tak sa skôr vynárajú také riešenia, ktoré sú rasistické, ideologické, namierené voči najchudobnejším občanom tejto krajiny.

 

Sociálne vylúčené spoločenstvá sú len pekný názov pre osady, kde žijú ľudia, ktorí nemajú možnosť vymaniť sa zo zaostávania. A keďže sa tento problém nerieši komplexne, ale každý ho rieši vo svojom úzkom rezorte – v zdravotníctve, v školstve, v sociálnych veciach. V spravodlivosti atď. - keďže neexistuje komplexný prístup, aj riešenie je vždy len parciálne, a podľa mňa problém skutočnej socializácie rómskej komunity sme za tých 20 rokov nielenže neposunuli dopredu, ale sa dostal do „mínusových čísiel“. Problém je aj v tomto rezortizme. Zatiaľ sa skôr o veci zaujímajú občianske združenia, ktoré sú založené na tom, že v nich pracujú nadšenci, ale nejaký systémový štátny prístup sa za tých 20 rokov neudial. Problém rómskej komunity nevyrieši trh, o ktorom si niektorí myslia, že rieši všetko.

 

Okrem toho, všetky tie programy pre Rómov, ktoré boli nastavené doteraz a aj sčasti sa spustili, boli o krátkodobých riešeniach. Ale tento problém musíme riešiť komplexne a dlhodobo.

 

Na druhej strane, tá extrémna chudoba, ktorú v tomto prostredí nechceme vidieť, bude generovať stále vyššie a vyššie náklady. Ale tým najväčším problémom nie sú peniaze. Problém je v tom, že chýba dlhodobá koncepcia a chýbajú aj odborníci v politike, ktorí by riešenia nastolili.

 

 

 

RCH: Ak malo nejaký zmysel francúzske „riešenie“ problému, tak v tom, že upozornilo na celoeurópsky charakter rómskej problematiky. Že to asi nie je problém nejakých dvoch balkánskych a dvoch stredoeurópskych štátov, ale je to problém, ktorý už EÚ musí podrobiť hlbšej reflexii a najmä riešeniu. Lebo ak neriešime problémy Rómov v Rumunsku alebo v Bulharsku, tak sa tí Rómovia objavia ako neriešený problém vo Francúzsku alebo v Taliansku, a problém len narastá. Už nemožno zatvárať oči pred touto problematikou, hoci EÚ dnes zmáhajú omnoho ťažšie ekonomické a finančné problémy, takže sa nemôže celkom koncentrovať len na rómsku problematiku. Ale možno by sme mohli byť jednými z tých, ktorí by tento problém mohli tlačiť pred sebou viac, najmä vtedy, keď budeme mať nejakú ucelenú koncepciu. Jedným zo základných problémov, ktoré stoja pred vládou, je vytvoriť kľúčové riešenie rómskej agendy a nie tlačiť to pred sebou tak, že sa budeme tváriť, že tento problém neexistuje alebo že ho nevidíme. Ten problém tu je. Je akútny.

 

Tlak nevytvárajú politici, nevytvára sa zdola, a vo vedomí spoločnosti ostávajú iba televízne šoty z večerných správ, v ktorých sa Rómovia z osád sťažujú, že nemajú vodu, že nemajú teplo a že im to štát nechce dať.

 

 

RCH: Tento úrad má vždy v sebe jedno nebezpečenstvo: je to taký trochu virtuálny úrad, lebo má také kompetencie, ktoré sa nedajú veľmi uchopiť do rúk – ako ľudské práva, ktoré sa porušujú bohužiaľ aj v demokraciách, a aj na Slovensku. Tento úrad chce byť akýmsi koordinátorom problematiky ľudských práv, ktorou sa v podstate zaoberajú všetky vládne rezorty. My sme akoby dohľad, ale taký, ktorý nemä možnosť sankcií, skôr upozorňuje na niečo a môže sa pokúsiť v legislatíve robiť nápravu. V druhom pilieri tohto úradu – národnostné menšiny, kam patrí do značnej miery rómska menšina a oblasť vzdelávania – sú tie problémy veľmi vážne. Kvôli rómskej agende sa budem stretávať s ministrom školstva, aby sme spolu riešili problematiku národnostného školstva, ale aj špeciálneho školstva rómskych žiakov a vzdelávania menšín vôbec. Lebo tam sa deje ešte veľa kontroverzných, ale aj nedoriešených, nesystémových vecí, ktoré ešte treba doskúmať a dohliadať na ne – ako to, že často sa deti z rómskych rodín dostanú do špeciálnych škôl, aj keď tam nepatria, a to má pre ľudí dotknutých často osudové následky. Vo vzdelávaní rómskych detí vidím ešte veľmi veľa práce, ktorá nás spolu s rezortom školstva a sociálnych vecí čaká. Ale práve tu treba urobiť konečne rozhodné kroky.

 

(ends)

http://spectator.sme.sk/articles/view/41255/2/making_language_legal.html