Prejav vicepremiéra SR R. Chmela na konferencii Jazyk a identita

Excelencie, pani poslankyne a poslanci, vážení hostia, dámy a páni!

 

 

Dámy a páni!

 

       Pred pár dňami, pri 21. výročí zamatovej revolúcie, sa slovenská vláda prihlásila k étosu novembra ´89. Bez novembra ´89 by totiž samostatná Slovenská republika iste nejestvovala. A keď sa na začiatku tejto kolosálnej spoločenskej zmeny, 25. novembra 1989 na námestí SNP v Bratislave prijímalo vyhlásenie občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov, jeho desiaty bod (z dvanástich) žiadal „dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práva a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti“

V prvej časti tohto 10. bodu sme plán zjavne prekročili: dnes oba národy disponujú vlastným štátom. S druhou časťou vyhlásenia to však až také optimistické nie je. Do zbierky zákonov sme totiž inkorporovali len to, k čomu nás západné očakávania a naše zmluvné záväzky donútili. Prijatím zákona o právnom postavení národnostných menšín, ktorý sme ani dnes nedokázali vo vládnom programe presadiť, by sa len čiastočne splnil program ohlásený pred dvadsaťjeden rokmi, na ktorý vtedy spontánne povedali áno státisíce občanov na námestí SNP v Bratislave a milióny tých, ktorí sa k nim pripojili v celej krajine.

Slovákov stále stúpa, počet Maďarov klesá. Mohlo by sa to považovať za prirodzený jav, vyplývajúci nielen  z mocenskej pozície väčšinového národa, keby sme nevedeli, že slovenské štátne orgány neraz používali legislatívnu aj rétorickú prax voči tunajším menšinám, najmä voči Maďarom. Ale stačilo by pozrieť sa na to, koľko percent občanov maďarskej národnosti chodí na národnostne zmiešaných územiach do slovenských škôl, a koľko percent občanov slovenskej národnosti navštevuje maďarskú školu. Je reálny fakt, že deti narodené v zmiešaných manželstvách sa nehlásia do slovenských škôl.  Tridsať percent Maďarov zapisuje deti do materskej školy, základnej školy, gymnázia s vyučovaním jazykom slovenským. To je neviditeľná, ale aktívna asimilačná ruka národného štátu. Takže, opakujem, ak niekto hovorí, že v SR prebieha maďarizácia, nehovorí pravdu!

Alebo sa prikloní k druhej možnosti:  že bude existenciu menšín a ich jazykov považovať za dar, buď priamo božej starostlivosti, alebo ľudskej inteligencie či znalostí a vedomostí. Rozmanitosť je jedna z najvyšších hodnôt, hoci si to ešte nepripúšťajú nielen nacionálni radikáli ale ani nacionálni demokrati. Právny štát by však mal venovať zachovaniu jazykov prinajmenšom toľko starostlivosti, ako venuje ochrane životného prostredia. Veď ak svet a v rámci neho spoločnosť na Slovensku môžeme opísať viacerými jazykmi, alebo viacerými spôsobmi, budeme len bohatší!

my by sme si mali vysporiadať predovšetkým s autochtónnymi menšinami (zákon hovorí o deviatich).

       Ak sa na viacjazyčnosť v našom štáte pozeráme ako na nešťastie či pohromu a nie ako na výsledok prirodzenej diferenciácie, hoci  možno aj komplikovanejšej minulosti, budeme ďalej trpieť traumami, strachom a komplexami. Ak sa pozrieme na viacjazyčnosť v našom štáte ako na hodnotu, ba pridanú hodnotu, vytvorme právne podmienky pre to, aby sa zachovala, aby neodumrela. Nebude to ľahké, nielen preto, že náš národ dospel k skutočnej štátnej suverenite pomerne neskoro, navyše v čase tvrdej globalizácie, ktorá chápe trochu inak multikultúrnosť, ktorá väčšmi nivelizuje a uniformizuje. Tejto hrozbe čelí rovnako väčšinový národ ako menšiny, hoci tie isto zúfalejšie. Možno aj preto, že väčšine sa zdá, akoby požiadavky menšín na používanie vlastného jazyka vytvárali chaos, akoby jazyková rozmanitosť bola nebodaj škodlivá. Ak však menšinám nepriznáme práva, aj jazykové, môžeme prísť o našich hlavných spojencov, našich občanov, ktorí sa dovtedy nebudú cítiť doma v tejto vlasti, kým ich jazykové práva budú obmedzované v mene idey: nech je na Slovensku každý Slovákom. Nebude, pretože skoro 15 percent obyvateľstva sa hlási k príslušnosti k národnostným menšinám a tak je to aj v poriadku. O tento pocit skutočného domova pre nich sa musia usilovať najmä politici, ktorí disponujú zákonodarnou mocou.  

       Už len ako malú pikantériu chcem pripomenúť slová jedného z najznámejších slovenských jazykovedcov, Ľudovíta Nováka, ktorý niekedy v roku 1935 dokonca plédoval za povinné zavedenie maďarčiny na niektorých slovenských stredných školách v prihraničnom pásme, inde aspoň vyučovanie nepovinné. A upozorňoval na čosi, čo stále platí, že totiž strach z Maďarov, a ako on hovorí „z maďarónstva“, nemôže tu mať rozhodujúce slovo, lebo tento strach, „i umelo živený, narobil už na Slovensku viacej kultúrnych a iných škôd, ako osohu“.

Slová jedného z najvýznamnejších slovenských jazykovedcov platia, žiaľ, aj po trištvrtestoročí.

       Nemalý čas našej vyše dvadsaťročnej slobody a demokracie trávili menšiny u nás tiež v atmosfére strachu a nedôvery. Dostávali sme sa tak do situácie, že aj také krajiny, v ktorých etnické konflikty viedli v minulosti k oveľa vážnejším dôsledkom než u nás, predbehli Slovenskú republiku v oblasti ochrany práv národnostných menšín. Stačí porovnanie so situáciou v srbskej Vojvodine alebo v Rumunsku. Jedným z cieľov nášho sympózia by preto mohlo byť porovnanie systémov ochrany práv národnostných menšín v štátoch Európy a u nás, aby sme konečne prelomili mýtus o nadštandardnosti práv príslušníkov národnostných menšín v Slovenskej republike a aby sme ukázali, že status quo v tejto oblasti sa nemôže rovnať zablokovaniu vývoja. Dôsledky tejto atmosféry nedôvery pociťujú, samozrejme, predovšetkým príslušníci menšín, oni bývajú neraz označovaní za nelojálnych, nenásytných, ba rovno za bezpečnostné riziko. Ak ale menšina žije v takom tieni nedôvery zo strany štátnej moci, dostáva sa často do konfliktu s vlastnou identitou. Nepestuje svoju kultúru, zanedbáva svoj jazyk.

 

       Dnešné sympózium Jazyk a identita usporadúvame ako súčasť odštartovanej verejnej diskusie o návrhu novely zákona o používaní jazykov národnostných menšín a má za cieľ zvyšovať povedomie občanov Slovenskej republiky o právach národnostných menšín u nás a v Európe. Zákon o používaní jazykov národnostných menšín je prostriedkom posilnenia identity občanov patriacich k národnostným menšinám a ich postavenia v spoločnosti, je akýmsi predchodcom plánovaného zákona o postavení národnostných menšín. Všetky okolité krajiny majú všeobecné zákony o postavení národnostných menšín a Slovenská republika nie je v takej situácii, že by sa mohla vyhnúť takémuto kroku v blízkej budúcnosti. Toto sympózium môžeme teda vnímať aj ako určitý prológ diskusie o prípadnom zákone o postavení národnostných menšín, ktorý by riešil ochranu práv národnostných menšín komplexne.

 

       Winston Churchill kedysi povedal, že civilizovanosť každého národa sa pozná podľa toho, ako sa správa k menšinám. Rigidnosť, s ktorou naša spoločnosť pristupuje k menšinám, by o tomto civilizačnom deficite mohla tiež niečo dokumentovať. Verím, že skôr o minulosti. Budúcnosť by však už nemala byť determinovaná strachom z akceptovania multietnickosti nášho štátu a teda najmä strachom z maďarskej menšiny. Mohla by prezentovať Slovensko ako tolerantný štát, ktorého nová definícia by sa mala zbaviť zakomplexovaného obranárstva, historických aj aktuálnych fóbií. To všetko hovorím napriek tomu, že viem, že realita dneška, aj v strednej Európe, je iná, že koniec éry nacionalizmu napriek tomu, že ho niektorý prorokujú, je, povedané s Benedictom Andersonom, na slovovzatým znalcom témy, v nedohľadne. Že „národná identita je naopak všeobecne najlegitímnejšou hodnotou politického života našich čias“. Zápas s nacionalizmom sa možno naozaj nedá vyhrať. Ale usilovať sa o to treba neustále.