Neonacionalizmus nie je papierový tiger 

Rudolf Chmel o legislatívnych predstavách slovenského kabinetu

 
Ešte ani sto dní neuplynulo od vzniku novej slovenskej vlády a už ste sa dostali medzi dva mlynské kamene. Podľa opozičného Smeru vedeného Robertom Ficom sa súčasný kabinet snaží poklonkovať Budapešti. Vedenie Strany maďarskej koalície sa však domnieva, že v zákone o štátnom jazyku nebudú podstatné zmeny, ide len o jeho kozmetické úpravy.
– Prejavy niektorých lídrov Smeru a SMK predstavujú len opozičné rinčanie mečov. Keby to záležalo odo mňa, najradšej by som zákon o štátnom jazyku zrušil. Ibaže jazyk je rozhodujúcim znakom kolektívnej sebaidentity nielen na Slovensku, kde by sa ešte vzrušenie a nadšenie v súvislosti so štátnym jazykom dalo vysvetliť mladou štátnosťou, ale aj v ostatných krajinách strednej Európy. Duch romantizmu je v celom regióne vytrvalý a zarytý, to dávalo silu aj Ficovmu právnemu predpisu. Mimochodom, môj úrad zanedlho pripraví novelu zákona o používaní jazyka národnostných menšín žijúcich v našej krajine v úradnom styku. Snažíme sa o to, aby sa princíp dvoj- alebo viacjazyčnosti zrovnoprávnil v čo najširšom zmysle slova.

Súhlasia s tým aj ostatné koaličné strany?
– Podotýkam, a to nie z alibizmu, ale na základe politickej reality, že v súčasnej štvorkoalícii žiadna zo strán nie je v takej situácii, že by hladko mohla presadiť akýkoľvek návrh zákona. Navyše na Slovensku maďarské strany nielen kvôli národným ideám, ale ani kvôli parlamentnej matematike nemajú šancu na to, aby čokoľvek dosiahli bez toho, že by presvedčili väčšinový národ. Preto sú potrebné trpezlivé rokovania a účinné argumenty.

Budapeštianski vládni politici mali viac takých vyjadrení, že Most-Híd nie je maďarská strana a preto s ňou ani nerokujú. Aký máte na to názor?
– Treba si uvedomiť, že počas necelého storočia nasledujúceho po Trianone si Maďari v Československu a potom na Slovensku vytvorili takú svojráznu dvojitú identitu, ktorú nemožno ošetrovať či meniť prostriedkami romantickej národnej politiky devätnásteho storočia. Neponúkajú totiž ani jej vysvetlenie, ani dôveryhodné odpovede či realizovateľné riešenia. Ak politická strana z Maďarska spochybňuje identitu strany Most-Híd, neuškodí tým nám, ale sebe, pretože znižuje šance reálneho riešenia maďarských historických krívd a tráum. My sme sa pokúsili o akýsi kľúč, ktorým by sa mohlo niečo zmeniť.

Podľa akého hodnotového systému?
– Most-Híd sa od začiatku definuje ako občianska strana, jej fundamentom je posilňovanie spolupráce medzi Slovákmi, Maďarmi a ostatnými menšinami žijúcimi na Slovensku, rešpektovanie inakosti, zrovnoprávnenie týchto dvoch identít. Most nepotrebuje, aby mu iná slovenská politická sila alebo slovenská vláda, ale ani akákoľvek maďarská strana či maďarský kabinet robili poručníka. Pre niektorých politikov v Maďarsku to znamená asi obrovské sklamanie, nadávajú do zradcov národa, hoci tu ide len o to – parafrázujúc básnika Attilu Józsefa – že my si predstavujeme v duši poriadok v krajine inak. Čiže: Most-Híd je suverénna politická strana. Jej vzťahy doma, v Maďarsku alebo inde v zahraničí sa nezakladajú na vazalstve, ale na partnerstve.

Napriek vašim sľubom niektorí neústupne naďalej trvajú na tom, že Most nie je schopný zastupovať záujmy Maďarov na Slovensku, ale že skôr napomáha ich asimilácii.
– Som presvedčený, že spoločenské, kultúrne, sociálne alebo práve politické záujmy Maďarov na Slovensku pozná oveľa lepšie Most ako napríklad Fidesz. Pritom na podporu zachovania a posilnenia ich národnej identity máme reálny a najmä realizovateľný program. Situáciu maďarskej komunity na Slovensku vidíme inak ako sa na to pozerajú mnohí cez optiku maďarského historického vedomia a aktuálnej politiky. My utvárame náš program podľa reálneho života. Touto úlohou nás poverila nielen väčšia časť maďarských voličov na Slovensku, ale aj slovenskí voliči. Ak si konečne nevytvoríme korektné partnerské vzťahy k usporiadaniu našich spoločných vecí vyplývajúcich z našich historických frustrácií, tráum a predsudkov a nie v poslednom rade k ekonomickej spolupráci a spoločnému zastupovaniu, zostaneme naďalej iba pozorovateľmi a v podstate pasívnymi účinkujúcimi tej biedy malých štátov východnej Európy, ktorú po druhej svetovej vojne tak presne charakterizoval István Bibó. Čítajúc eseje a úvahy mojich maďarských priateľov, ktorí tvoria integrálnu súčasť európskej intelektuálnej elity, vidím ako intenzívne prežívajú aj oni protirečenia dnešného sveta, rôzne skreslené interpretácie slobody v Maďarsku a v strednej Európe. Pričom aj oni si uvedomujú, že nebezpečenstvo neonacionalizmu nie je ani v našom regióne papierovým tigrom.