■■ Je zaujímavé, že človek, ktorý sa narodí v Plzni pred sedemdesiatimi rokmi, pritom celý svoj život prežije na Slovensku, sa dokáže naučiť aj taký ťažký jazyk, ako je maďarčina až tak, že sa z neho stane veľvyslanec Česko– Slovenskej republiky v Maďarsku a aj člen maďarskej politickej strany Most–Híd.

 

Každý sme odněkud, čo v strednej Európe, kde nesieme so sebou často niekoľko identít, platí dvojnásobne. Moji rodičia žili jedno desaťročie v Plzni, kde otec pracoval v Škodovke a ja som sa narodil na sklonku tzv. druhej republiky. Rodičia sa vrátili na Slovensko v roku 1942, rovno pod Tatry, do Baťovho Svitu, keď som mal asi tri roky a sestra desať. Nedávno som pri inej príležitosti robil akúsi rekapituláciu svojho života a zistil som, že som v priebehu svojich prvých deviatich rokov prežil život v štyroch štátoch a piatich režimoch – druhej ČSR, Protektoráte Böhmen und Mähren, v Slovenskom štáte a znova v ČSR. To by poznačilo aj silnejšie nátury. Navyše, žil som v akomsi multikultúrnom prostredí Plzne (mám pocit, že som začal skôr s rozprávkami Boženy Němcovej ako Pavla Dobšinského) i širšieho multietnického Spiša (maturoval som v Poprade), ale najmä toho baťovského mestečka Svit, v ktorom sa miesilo viacero národností. Boli to všetko novousadlíci či prisťahovalci, Slováci, Česi najmä, ale aj Maďari, Nemci, ako to na Spiši chodí. A ešte čosi podstatné. Žila s nami stará mama z maminej strany, ktorá stelesňovala celú monarchiu – jazykovo, skúsenosťou, príbehmi, ktoré som od nej počúval, prerozprávaním Jókaiho, Mikszátha, Petőfiho, srbských, viedenských spomienok. Skrátka jej anabáza z multietnickej Vojvodiny cez slovenský Novohrad, Gemer po Plzeň až pod tie Tatry akoby stelesňovala čosi z osudu Stredoeurópana tých čias a čosi z toho, zrejme skôr spirituálneho či duchovného stredoeurópanstva prešlo asi i na mňa. U nás doma sa naozaj nikdy nepestoval nacionalizmus, antisemitizmus, xenofóbia. Chvíľami to až nechápem, ale aj to je asi silný prvok pri formovaní mladého človeka. Nepochybne iných mojich rovesníkov formovali iné genetické podmienky, ale asi to tak má byť. V druhej polovici 50. rokov som na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského študoval slovenský jazyk a literatúru, teda som bol aj akoby Slovák ex professo. Stal som sa v Ústave slovenskej literatúry SAV vedeckým pracovníkom v oblasti slovenskej literatúry a jej vzťahov najmä s maďarskou literatúrou (k tej som prišiel až po štúdiách, fakticky na dnešnom doktorandskom štúdiu), bol som nadlho jediným aprobovaným slovenským znalcom tejto témy. Tam som sa už, prirodzene, stretol s nacionalizmom a napokon aj s témou antisemitizmu. Moje knihy, štúdie z oblasti slovensko–maďarských literárnych, kultúrnych či politických vzťahov, samozrejme, vyvolávali často protichodné hodnotenia, ale to je celkom normálne. Pohľad na minulosť nie je u Slovákov a Maďarov rovnaký. Z toho napokon vyplývajú aj všetky súčasné nacionálne traumy, ktoré tieto vzťahy tak často deformujú.

 

 

■■ A čo ten vzťah k Maďarsku?

 

Vytváral som si ho najprv cez literatúru, divadlo, film, kultúru, ale aj cez históriu, ktorej zložitosť som vtedy celkom nedoceňoval, hoci už kedysi v polovici 60. rokov som si – možno jediný – dovolil v Kultúrnom živote zrelativizovať jednostrannú interpretáciu Vladimíra Mináča, ktorú podal vo svojej povestnej eseji Tu žije národ. Vladimír Mináč vtedy písal o priamo mytologickej nenávisti Slovákov voči Maďarom a nadlho ňou kodifikoval podobu slovenského nacionalizmu revitalizáciou stereotypov a schém z 19. storočia. Bol som isto naivný, keď som si myslel, že tieto traumy minulosti by mali aj reálne odísť do opatery historiografie, do dejín. Maďarsko však bolo pre nás zaujímavé najmä koncom 60. a v 70. rokoch, keď tam bolo oveľa liberálnejšie politické, a najmä duchovné prostredie ako u nás. Pre mňa veľa znamenali aj necelé tri roky (1990 – 1992) v pozícii posledného česko- slovenského veľvyslanca v Maďarsku. Tie sa pod tento môj vzťah podpísali výrazne, najmä preto, že vo verejnom i politickom prostredí som po roku 1989 našiel veľa mojich dávnych priateľov, napríklad prezidenta Árpáda Göncza, ktorí mi tú zložitú misiu predsa len poľudšťovali.

 

 

■■ Dostali ste do popisu práce podpredsedu vlády oblasť, v ktorej sa výsledky hodnotia veľmi zložito. Uvedomili ste si pri preberaní tejto funkcie zodpovednosť, ktorú beriete na svoje plecia?

 

Bol som si vedomý zložitosti tejto pozície už vtedy, keď som na otázku predsedu strany Bélu Bugára, či máme prijať tento post, odpovedal kladne, ale že ho treba doslova okresať, zúžiť a zamerať iba na podstatné otázky ľudských práv, národnostných menšín a rodovej rovnosti. Teda na ľudskoprávne otázky v širšom aj užšom zábere a ostatné aktivity, vrátane mnohých finančných, eurofondových a iných, ktoré v portfóliu môjho predchodcu „prišli” do tohto úradu a vytvorili z neho akýsi zberný tábor, som navrhoval jednoducho prenechať iným záujemcom. Až neskôr vysvitlo, že som ten návrh vlastne predkladal pre seba. Tento úrad totiž bol vždy trochu v „menšinovom“ postavení. Nemal zjednodušene povedané svoju autonómiu, jasné kompetencie a už vonkoncom nie vlastnú svojprávnosť, to jest aj svojprávnosť v zmysle autentickej, nedeliteľnej právomoci, vrátane právomoci finančnej. Hoci aj toto bolo jednou z mojich či našich podmienok, nestalo sa tak a v dosť dôležitej, ak nie podstatnej veci vlastnej politickej, ale aj administratívnoprávnej subjektivity je úrad podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny doslova podriadený úradu vlády. Teda byrokracii, ktorá má svoje vychodené chodníčky a tento „môj“ úrad berie len ako jeden z mnohých, ktoré pod neho spadajú spolu s rôznymi splnomocnencami, predsedami a inými činovníkmi.

 

■■ Je Slovensko dobrým domovom pre všetkých, pre väčšinu i menšiny, osobitne pre maďarskú menšinu?

Slovensko by naozaj malo byť rovnakým domovom pre všetkých, nielen pre heterosexuálnych Slovákov v produktívnom veku. Teda pre všetkých, ako hovorí Ústava Slovenskej republiky, bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej alebo etnickej skupine, majetok, rod a iné postavenie. Z užšieho hľadiska národnostných menšín ide najmä o akceptovanie multietnickosti štátu občanov Slovenska, vrátane toho aj o akceptovanie zásadnej úlohy maďarskej menšiny pri budovaní demokratickej Slovenskej republiky v tejto novej definícii. Sebavedomí občania nepotrebujú plakať nad údajným útlakom starých materí či starých otcov.

 

 

■■ Bývalý predseda vlády a kresťanskodemokratický politik Ján Čarnogurský sa bol nedávno vyjadril, že táto vláda nebude schopná tlmiť tlaky vlády v Budapešti na Slovensko.

Ja si nemyslím, že by táto vláda nebola schopná tlmiť tlaky súčasnej maďarskej vlády, len zrejme bude treba tie tlaky pomenovať a zároveň pomenovať protitlaky, ktoré ich majú eliminovať. Ján Čarnogurský bol aj pred dvadsiatimi rokmi skôr prívržencom tvrdších protitlakov na tvrdé tlaky vlády Maďarského demokratického fóra, ktorej šéfoval národno- kresťanský konzervatívec József Antall, prvý apoštol pre okolité štáty a vlády iritujúcej idey premiéra pätnástich miliónov Maďarov. Túto Antallovu víziu z roku 1990, ktorá svojím spôsobom imitovala staré iredentistické spomienky, tlačili maďarské vlády so slabším silnejším dôrazom dvadsať rokov a dnes ju pre okolité štáty, a Slovensko predovšetkým, predstavuje zjavne maďarský zákon o dvojakom občianstve. Slovensko naň akoby nemalo celkom adekvátnu odpoveď, ak len nevyhlási jeho neplatnosť pre Slovenskú republiku. Čo to urobí vo vzájomných vzťahoch oboch krajín, zatiaľ nevedno.

 

 

■■ Stretli ste sa od nástupu do funkcie s nejakým politikom Maďarskej republiky?

Nie. Keď sa strana Most–Híd stala súčasťou vládnej koalície, napriek všetkému, čo predvolebnému obdobiu predchádzalo vo vzťahoch našej strany s Budapešťou, som si myslel, že by sa mohla, ba mala stať mediátorom tejto relácie, v minulom volebnom období takej katastrofálnej, aj keď, prirodzene, zahraničná politika je doménou premiérky a ministra zahraničných vecí. Ukázalo sa, že som bol, ako neraz, naivný. Zatiaľ sa v tejto relácii okrem akýchsi povinných tancov či tančekov nič podstatné ani zmysluplné nedeje, čaká sa, ale ja neviem na čo. Možno však, že iba nie som dostatočne informovaný. Možno však už niekto našiel kľúč a otvára salón, v ktorom sa stretnú aktéri odkliatia tohto nie celkom normálneho vzťahu. Chcelo by to štátnikov, keby takí boli!

 

■■ Ak chce niekto na Slovensku politicky zabodovať, tak vytiahne tzv. maďarskú kartu.

Tento stereotyp bude isto ešte dlho platiť. Buď budeme pokračovať v spomínanom mináčovskom koncepte, ktorý uviazol v 19. storočí a Maďari vo svojom posttrianonskom stereotype, živenom ešte úspechmi modernizácie po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867, alebo postavíme naše politiky na reálnych základoch zjednotenej Európy 21. storočia. Samozrejme, tváriť sa, že nacionalizmus neprežíva svoj čas rozkvetu, tiež nemožno. Avšak myšlienka zjednotenej Európy tu predsa vznikla na spoločenstve uhlia a ocele, ale aj na spoločenstve, ktoré už potrebovalo generálny liek na dedičstvo fašizmu, nacizmu a nacionalizmu, ktorý dvoma svetovými vojnami ľudstvo doviedol na prah sebazničenia. Ak tu, v strednej Európe nenájdeme lieky voči nacionalizmu, ak bude stále živený nenávisťou k susedom a pseudohistorickými exkurzmi exhibicionistických politikov, nečaká našich súčasníkov a ich potomkov veľa veselia...

 

 

■■ Béla Bugár sa pozitívne vyjadril o novele zákona o štátnom jazyku, ktorá by mala prispieť k zmierneniu napätia v slovensko-maďarských vzťahoch.

Novela zákona o štátnom jazyku nie je vzor dokonalosti, je výsledkom kompromisu, ktorý bolo možné v tejto koalícii uzavrieť. Takto to hodnotil aj Béla Bugár, ale že by bol z novely nadšený, nemožno povedať. Taký zákon je vždy tak trochu mýtus. Takto ho treba prijať, keď už je. Mne by, priznám sa, nechýbal, a to som absolvent slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského!

 

 

■■ Takzvaný rómsky problém je však predsa len iný – historicky aj aktuálne – ako problém maďarskej menšiny.

Kým problém maďarskej menšiny je najmä politický, vnútropolitický aj zahraničnopolitický, problém rómsky je po roku 1989 zlyhaním štátu v oblasti sociálnej politiky, inkluzíve politiky vzdelávania. Je prejavom ekonomického egoizmu Nerómov, z ktorých väčšina sama bola obeťou zmien a čelí dôsledkom transformácie a marginalizácie v rámci Slovenska. Rómsky problém nie je problémom bohatých, ale chudobných Nerómov a politici ním nebezpečne manipulujú vo svoj prospech, prípadne ho ignorujú. Zakrývanie ekonomických ťažkostí a zlyhaní štátu sa prejavuje práve etnickou a rasistickou ideológiou, namierenou proti najchudobnejším občanom krajiny – Rómom v osadách, ktorí nemajú takmer žiadnu šancu vymaniť sa zo zaostávania.

 

 

■■ Čo sa však robí pre reálnu socializáciu Rómov?

Slovenské politické aj intelektuálne elitysi myslia: aj tak ich nezmeníte, je to štyristoročnýproblém. Sú takí, majú to v génoch, teda od prírody geneticky degenerovaní! Cez tento strom však nevidno les. Väčšina problémov rómskej komunity sa dedí aspoň z tretej generácie, pričom to, čo sa dedí, je extrémna chudoba, analfabetizmus, alkoholizmus,strata schopnosti sa zamestnať, a to všetko ako životné vzory bez alternatívy. Buď teda uveríme na fatálnu génovú predetermináciu, alebo na reálne desaťročia socializmui kapitalizmu chýbajúcu socializáciu.

 

 

■■ Na konferencii krajín V4 sa konštatovalo, že problém Rómov nie sú schopné riešiť ani vyspelejšie krajiny, ako je Slovensko, Poľsko, Česká republika a Maďarsko. Prečo sa ním nezaoberá aj Európska únia?

Ak mal nedávny francúzsky rómsky „impulz“nejaké pozitívum, tak aspoň to, žeupozornil Európu na akútnosť tejto dedičnej,lebo dlhodobo koncepčne neliečenej chorobya prebudil, ak to nie je silné slovo, svedomie bohatšej Európy. Lebo rómsky problém jesúčasťou celoeurópskej agendy, nemožno už naďalej pred ním zatvárať oči. Ale poďme kukonkrétam: Väčšina grantov na rómske témy má pomerne veľa peňazí, no okrem toho, žesa časť z nich „rozplynie“, chýba im dlhodobá časová dimenzia, trvajú v priemere dva rokya koniec. Chýba dlhodobá perspektíva a garancia financovania rómskych programovnapríklad na desať rokov. Stálo by to oveľa menej peňazí a prinieslo by to oveľa viac výsledkov. Granty a vládne projekty riešia parciálne problémy: osobitne bývanie, osobitnevzdelanie, osobitne zdravie... Situácia Rómov je však riešiteľná iba komplexne, naraz,viaže na seba prácu s celou komunitou.

 

 

■■ Vláda ponechala funkciu splnomocnenca pre rómske menšiny. Čo si od tejto funkcie sľubujete?

Je to už v priebehu necelých štyroch rokov štvrtý splnomocnenec, čo samo osebe svedčí o diskontinuite, nielen personálnej. Keďže kompetencie v starostlivosti o rómsku agendu sú možno viac delené ako komplexné, musí sa starať o sociálne otázky, o vzdelávanie, zdravotnú problematiku, o zložitú grantovú schému, rieši segregáciu v školstve, čo mnohí nechceme ani vidieť, navštevuje múry, ale najmä je v teréne, kde sa problémy musia primárne riešiť. K tomu pristupujú rôzne kauzy súvisiace so sterilizáciami, špeciálnymi školami atď., čo všetko je nepochybne obrovská agenda, balvan, ktorý treba odvaliť z na mnohých miestach veľmi zamínovanej cesty. Na túto prácu jeden malý úrad splnomocnenca asi nestačí. Navyše, mal by mať kompetencie, autonómiu, autoritu takmer ministerskú, lebo tento úrad nie je celkom totožný s úradmi iných splnomocnencov.