Záhrada Úradu vlády SR
Kedy bude záhrada otvorená pre verejnosť
Dnešná záhrada pri Úrade vlády SR patrila od stredoveku k palácu uhorských prímasov. Najväčší rozkvet dosiahla za arcibiskupa Juraja Lippaya v období 1642–1666. Spolu s bratom Jánom, významným prírodovedcom a ekonómom, vytvoril jednu z najnádhernejších záhrad, známu v celej strednej Európe pod názvom „Bratislavská záhrada“. Rozprestierala sa od terajšieho Námestia slobody až po úpätie vtedajších vinohradov v priestoroch dnešných ulíc Leškova, Štefanovičova a Čajkovského a siahala až za hornú časť Štefánikovej ulice. Záhrada bola vrcholným dielom záhradného umenia a v duchu neskorej renesancie zachovávalala prehľadnosť a jednoduché členenie plochy do štvorcov a obdĺžnikov, vysadených zložitými ornamentmi kvetov a ovocnými a okrasnými stromami.
Na konci záhrady priťahoval návštevníkov Parnassos s plastikami múz a pohanských bohov, pustovňa so sochami pustovníkov v životnej veľkosti a tiež umelá jaskyňa s labyrintom a sochami lesných bôžikov, vybavená krivými zrkadlami. Figuríny sa pohybovali a znázorňovali hru na hudobných nástrojoch. Súčasťou záhrady bola aj renesančná fontána s pieskovcovou plastikou sv. Juraja zápasiaceho s drakom, ktorá dnes stojí pred hlavným vchodom do novej budovy Úradu vlády SR. Podľa vtedajšej módy bola v záhrade aj umelá ruina antickej stavby, ktorú dopĺňali sochy vtákov, vydávajúce vtáčie zvuky.
Podstatné zmeny záhrady nastali nástupom baroka a postavením nového reprezentačného paláca, letného sídla uhorských prímasov, ktorého iniciátorom bol František Barkóczy v rokoch 1761 – 1765. Architektúra celého nového barokového komplexu, zasadená do širokého prírodného priestoru, umožnila vhodnú úpravu vnútornej časti francúzskeho parku i parkových priestorov pred palácom. Veľká baroková záhrada sa delila sa na tri časti s pravidelnými štvorcami na okraji a kruhovou fontánou s bohatou ornamentálnou výzdobou v strede.
Na začiatku 19. storočia prenikal do záhradnej architektúry prírodno-krajinársky sloh. Iniciátorom prestavby záhrady v tomto štýle bol Karol Ambróz de Este. Úpravy sa dotýkali najmä strednej časti s dominantou vo forme nepravidelného rybníka s vysadenými smútočnými vŕbami. Okrajové časti záhrady zostali v pôvodnej úprave s pravidelnými alejami.
Po revolúcii v roku 1848 sa uhorský prímas vzdal svojho letného paláca, záhrady a ponechal celý objekt pre nemocničné účely. Správa vojenskej nemocnice nemala dostatok finančných prostriedkov ani záujem o zachovanie a rozvoj záhrady, ktorá postupne chátrala. Okrajové plochy záhrady sa postupne vyčleňovali pre výstavbu a plocha záhrady sa stále zmenšovala.
Od roku 1919 bol celý areál pridelený pod správu vojenskej nemocnice československej brannej moci. Až v roku 1940 architekt Emil Belluš palác adaptoval pre administratívne účely. Od roku 1928 je objekt so záhradou v zozname štátom chránených kultúrnych pamiatok.
Plocha dnešnej záhrady Úradu vlády SR s výmerou 2,65 ha je už len časťou kedysi tak známeho a obdivovaného floristického skvostu. Skulptúrna výzdoba sa nezachovala a z pôvodného členenia zelene sa zachovali len pravidelné aleje pagaštana konského. Zanedbanou starostlivosťou od začiatku minulého storočia a zmenšovaním výmery stratila historická záhrada výrazové charakteristické prvky slohovej čistoty. Dnes záhrada nemá žiadnu jednoznačnú slohovú úpravu a robí sa v nej nevyhnutná údržba.
Dnešná záhrada pri Úrade vlády SR patrila od stredoveku k palácu uhorských prímasov. Najväčší rozkvet dosiahla za arcibiskupa Juraja Lippaya v období 1642–1666. Spolu s bratom Jánom, významným prírodovedcom a ekonómom, vytvoril jednu z najnádhernejších záhrad, známu v celej strednej Európe pod názvom „Bratislavská záhrada“. Rozprestierala sa od terajšieho Námestia slobody až po úpätie vtedajších vinohradov v priestoroch dnešných ulíc Leškova, Štefanovičova a Čajkovského a siahala až za hornú časť Štefánikovej ulice. Záhrada bola vrcholným dielom záhradného umenia a v duchu neskorej renesancie zachovávalala prehľadnosť a jednoduché členenie plochy do štvorcov a obdĺžnikov, vysadených zložitými ornamentmi kvetov a ovocnými a okrasnými stromami.
Na konci záhrady priťahoval návštevníkov Parnassos s plastikami múz a pohanských bohov, pustovňa so sochami pustovníkov v životnej veľkosti a tiež umelá jaskyňa s labyrintom a sochami lesných bôžikov, vybavená krivými zrkadlami. Figuríny sa pohybovali a znázorňovali hru na hudobných nástrojoch. Súčasťou záhrady bola aj renesančná fontána s pieskovcovou plastikou sv. Juraja zápasiaceho s drakom, ktorá dnes stojí pred hlavným vchodom do novej budovy Úradu vlády SR. Podľa vtedajšej módy bola v záhrade aj umelá ruina antickej stavby, ktorú dopĺňali sochy vtákov, vydávajúce vtáčie zvuky.
Podstatné zmeny záhrady nastali nástupom baroka a postavením nového reprezentačného paláca, letného sídla uhorských prímasov, ktorého iniciátorom bol František Barkóczy v rokoch 1761 – 1765. Architektúra celého nového barokového komplexu, zasadená do širokého prírodného priestoru, umožnila vhodnú úpravu vnútornej časti francúzskeho parku i parkových priestorov pred palácom. Veľká baroková záhrada sa delila sa na tri časti s pravidelnými štvorcami na okraji a kruhovou fontánou s bohatou ornamentálnou výzdobou v strede.
Na začiatku 19. storočia prenikal do záhradnej architektúry prírodno-krajinársky sloh. Iniciátorom prestavby záhrady v tomto štýle bol Karol Ambróz de Este. Úpravy sa dotýkali najmä strednej časti s dominantou vo forme nepravidelného rybníka s vysadenými smútočnými vŕbami. Okrajové časti záhrady zostali v pôvodnej úprave s pravidelnými alejami.
Po revolúcii v roku 1848 sa uhorský prímas vzdal svojho letného paláca, záhrady a ponechal celý objekt pre nemocničné účely. Správa vojenskej nemocnice nemala dostatok finančných prostriedkov ani záujem o zachovanie a rozvoj záhrady, ktorá postupne chátrala. Okrajové plochy záhrady sa postupne vyčleňovali pre výstavbu a plocha záhrady sa stále zmenšovala.
Od roku 1919 bol celý areál pridelený pod správu vojenskej nemocnice československej brannej moci. Až v roku 1940 architekt Emil Belluš palác adaptoval pre administratívne účely. Od roku 1928 je objekt so záhradou v zozname štátom chránených kultúrnych pamiatok.
Plocha dnešnej záhrady Úradu vlády SR s výmerou 2,65 ha je už len časťou kedysi tak známeho a obdivovaného floristického skvostu. Skulptúrna výzdoba sa nezachovala a z pôvodného členenia zelene sa zachovali len pravidelné aleje pagaštana konského. Zanedbanou starostlivosťou od začiatku minulého storočia a zmenšovaním výmery stratila historická záhrada výrazové charakteristické prvky slohovej čistoty. Dnes záhrada nemá žiadnu jednoznačnú slohovú úpravu a robí sa v nej nevyhnutná údržba.
Program členov vlády
Rýchly prístup
Užitočné linky
Iné stránky
