OBLASTI PÔSOBNOSTI
KALENDÁR AKCIÍ
| 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 |
| 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 |
| 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 |
| 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 |
| 29 | 30 |
KONTAKT
Úrad vlády SR
Námestie slobody 1
813 70 Bratislava
Tel.: +421 2 572 95 318 , 322
Fax: +421 2 524 91 647
E-mail: vicepremier@vlada.gov.sk
Kontakt pre médiá:
+421 2 57295 241
Mobil: +421 907 819 484
Námestie slobody 1
813 70 Bratislava
Tel.: +421 2 572 95 318 , 322
Fax: +421 2 524 91 647
E-mail: vicepremier@vlada.gov.sk
Kontakt pre médiá:
+421 2 57295 241
Mobil: +421 907 819 484
Príhovor vicepremiéra SR Rudolfa Chmela na 32. Spolkovom stretnutí karpatských Nemcov v Karlsruhe-Durlachu
07.05.2011
Príhovor podpredsedu vlády SR pre ľudské práva a národnostné menšiny Rudolfa Chmela
na 32. Spolkovom stretnutí karpatských Nemcov
(SRN, Karlsruhe, 7. mája 2011)
Vážený pán predseda, vážené dámy a páni, milí krajania,
som veľmi rád, že môžem pozdraviť vaše tridsiate druhé stretnutie karpatských Nemcov v mene vlády Slovenskej republiky. Osobitne ma teší, že to môžem urobiť aj pri príležitosti nedávneho dvadsiateho výročia vyhlásenia slovenského parlamentu. Ten vtedy, na začiatku demokratického vývoja Slovenskej spoločnosti, považoval za dôležité vrátiť sa k tej časti našej spoločnej minulosti, ktorá nebola vždy len optimistická, hrdinská, či hodná oslavovania. Aj preto bola a je dôležitá jej kritická, ale aj sebakritická reflexia – intelektuálna takisto ako politická. Aj preto sa v spomínanom vyhlásení odsúdil princíp kolektívnej viny, tento fantóm všetkých prevratov, zmien, ktorý má tak blízko k etnickým čistkám. Tým etnickým čistkám, ktoré sa neskončili po Druhej svetovej vojne a neskončili sa, žiaľ, ani po rozpade niekdajšej Juhoslávie. Po takých etnických čistkách síce po istom čase môže dôjsť k vytriezveniu či dokonca vo výnimočných prípadoch k zmiereniu, môže dôjsť, najmä na intelektuálnej úrovni, k vyrovnávaniu sa minulosťou, ale obete, ktoré na tejto strastiplnej ceste zostávajú, obete fyzického ako aj mentálneho násilia, sú nevyčísliteľné. Nehovoriac o dlhodobej deformácii vedomia spoločnosti, na ktorú sa veľmi ťažko hľadajú lieky. Aj takéto stretnutia, ako je toto vaše dnešné, by mohli však byť kamienkom do mozaiky terapie chorôb, ktorých pôvod je v minulosti.
Je potešiteľné, že slovenské gesto zmierenia spred dvadsiatich rokov malo vtedy na oboch stranách pozitívny ohlas. Nie je celkom zanedbateľné, že takéto politické gesto zmierenia a ľútosti sme už dokázali my, Slováci, adresovať len Židom. Gesto, ktoré by znamenalo nejakú podobnú kvalitatívnu zmenu v slovensko–maďarskom pomere, žiaľ, na oboch stranách Dunaja stále chýba. Nejde síce o totožné problémy, ani o totožnú minulosť, ako je to v prípade karpatských či sudetských Nemcov, ale predsa len by sa našli inšpirácie, ktoré by mohli Slovákov aj Maďarov motivovať k lepšej terapii vzájomných vzťahov. Aj k terapii nacionalizmu, ktorý sa v strednej Európe aktivizuje na starom osvedčenom základe: na averzii voči susedom a na totálne odlišnom pohľade na spoločné dejiny. Na takomto základe, pravdaže, nemožno budovať žiadne zmierenie.
Príčinou odlišných interpelácii minulosti, nielen slovensko–nemeckej, ale napríklad aj česko–nemeckej, poľsko–nemeckej, slovensko–maďarskej, poľsko–ruskej atď., je často to, že najmä pamätníci prežívali minulosť inak, že na ňu majú odlišné spomienky. Že jednoducho neprežívame aj my, ich deti, či vnuci, tieto spomienky a traumy otcov a starých otcov rovnako. Ide často o protichodné paralelné príbehy, ale nie o príbehy, ktoré by sa stretávali. A pritom by možno stačilo prerozprávať si tieto traumatické príbehy vzájomne, t.j. slovenské príbehy z dejín slovensko–nemeckých vzťahov prerozprávať nemeckými ústami a opačne traumatické nemecké príbehy z dejín nemecko–slovenských vzťahov sa pokúsiť vysloviť slovenskými ústami.
Dejiny sa nedajú vrátiť, ale ani spochybniť. Osudy, ktoré absolvovali naši otcovia či dedovia, sú neopakovateľné, ich posudzovanie je asi tiež skôr individuálne, lebo ich prežívali konkrétni ľudia, aj konkrétne obete. V týchto súvislostiach sa často skloňovalo a aj dnes skloňuje „právo na vlasť“, „právo na domov“. Ale čo je to dnes, v zjednotenej Európe? Je to nebodaj inštitút dvojakého občianstva, s ktorým sa dnes my potýkame zásluhou vlády Viktora Orbána v strednej Európe či na blízkom Balkáne? Je tento sentimentálno–historizujúci inštitút dnes naozaj potrebný pre napĺňanie druhého vlastenectva či druhej vlasti? Potrebujeme vôbec v zjednotenej Európe dve, či nebodaj tri či štyri vlasti, hoci môžeme mať aj dva či tri identity? Nestačí nám tá naša vlastná, či tá univerzálnejšia – európska? Potrebujeme aj tú minulú, potrebujeme to tak iracionálne a sentimentálne, teda ťažko racionálne uchopiteľné „právo na vlasť“? Neviem, možno je to vec taká výrazne individuálna, najmä však intímna, že sa vzpiera akejkoľvek byrokratickej regulácii.
V tejto spoločnosti iste nemusím vysvetľovať, že Nemci, prinajmenšom od Bismarcka, považovali za svoj vrchol národný štát. Slovenskí politici aj intelektuáli, síce trochu neskôr, nerozmýšľali inak. Viera v národ, teda v národný štát je stále pre mnohých vrchol individuálneho aj kolektívneho bytia. Ale národný štát ako vyvrcholenie zjednotenia národa môže znamenať aj zánik toho, čo nám tu zanechali dejiny, zánik národnostnej rozmanitosti, multietnicity. Nemusím na tomto mieste zdôrazňovať, že absolutizovanie národného štátu bolo napríklad v istej chvíli koncom národných, napríklad nemeckých menšín, ako sa to prihodilo po Druhej svetovej vojne v Československu, Poľsku, Maďarsku a inde.
Ak tu dnes hovorím ako oficiálny predstaviteľ Slovenskej republiky, môžem povedať, že napriek všetkým, často tragickým peripetiám dvadsiateho storočia nemecká menšina na Slovensku žije, revitalizuje sa, patrí medzi historické, teda autochtónne, hoci menej početné menšiny a z úrovne štátu máme záujem o jej ďalšie povznesenie. Aj v oblasti vzdelávania, kultivovania menšinovej identity. Okrem viacerých bilingválnych slovensko–nemeckých škôl rôzneho typu sa pokúšame v spolupráci s veľvyslanectvom SRN o zriadenie nemeckého gymnázia, ktoré by saturovalo potreby nemeckej menšiny, ktorá práve v oblasti jazyka má istý deficit ako som si to nedávno vypočul počas mojej návštevy Hauerlandu. Nemenej zaujímavá je v tejto súvislosti relatívne skorá možnosť zriadenia súkromnej nemeckej Goetheho univerzity v Bratislave. Bratislava svojou historickou multietnicitou a multikulturalitou je na pôsobenie takejto univerzity iste predestinovaná. V prihraničnom meste Komárno už existuje od roku 2003 maďarská univerzita Hansa Selyeho. Budúca nemecká univerzita by bola isto vhodným komplementom tejto multikulturality v praxi. Verím, že tento projekt bude hrať pozitívnu roľu aj v slovensko–nemeckých vzťahoch a vzťahoch Slovenskej republiky voči Vám, našim krajanom. Aj takéto veľmi konkrétne iniciatívy totiž môžu v našich spolužití zohrávať stimulatívnu úlohu v prekonávaní tráum a predsudkov, ktoré nám tu zanechala minulosť.
Vážené dámy a páni,
viem, že téma vyrovnávania sa s minulosťou, či zavŕšenia historického zmierenia je u vás živá tak vo vzťahu k takzvaným východným susedom, ako aj dovnútra nemeckej spoločnosti. Fenomén vyrovnania sa s minulosťou iste nie je jednorozmerný či jednosmerný. Má nepochybne viacej dimenzií, o ktorých my na Slovensku uvažujeme zatiaľ pomerne málo, a ak, tak skôr len smerom k štyridsaťročnému dedičstvu komunizmu. Pred tromi týždňami som sa zúčastnil v Brne na tradičnom stretnutí českých, nemeckých a rakúskych intelektuálov, politikov, aktivistov, ktorí už vyše poldruha desaťročia v Jihlave či v Brne kriticky reflektujú česko–nemecké či skôr česko–sudetonemecké vzťahy a permanentne udržiavajú česko–nemecký dialóg. Jeho výsledkom okrem iného bola aj česko–nemecká deklarácia zmierenia a napokon aj vznik Česko–nemeckého fondu budúcnosti. Zúčastnil som sa niekoľkých takýchto stretnutí a vždy som mal z nich dobrý pocit. I z tohto posledného, ktorého téma znela: „Čo spája strednú Európu dohromady?“ Spomínam to aj preto, že by som sa chcel prihovoriť za podobné sympóziá aj na slovensko–nemeckej úrovni. Predpokladám, že to, ktoré bude v pondelok v Berlíne, by mohlo byť práve jedným z nich. Viem, že česko–sudetonemecké vzťahy majú inú historickú a aktuálnu kvalitu aj kvantitu, ale mohli by byť inšpiratívne aj pre vzťahy slovensko–karpatonemecké. Aj dnes, keď by sa akoby bočnými uličkami chceli niektorí dostať na námestie, na ktorom by sa mali prepisovať dejiny. Medzinárodné zmluvy, ale aj medzinárodné súdy – a je jedno či versaillské, trianonské, jaltské, postupimské, parížske, norimberské, ale i haagské a iné – však platia či pôsobia aj v dvadsiatom prvom storočí, hoci mnohí v nich nachádzajú veľa nespravodlivosti, neprávosti, ba priam protiprávnosti. Lebo – či chceme alebo nie – existujú často dva pohľady, ba dve pravdy, sú vinní a nevinní, obetovaní a neprávom súdení aj odsúdení a protirečivá minulosť, ktorú si nesieme do budúcnosti je zväčša najmä súčasná, aktuálna a aktualizovaná. Možno by sme mali tú minulosť viac poznávať a menej manipulovať. Možno by sme mali o nej viac pochybovať, aby sme sa vo svojich súdoch neunáhlili.
Dámy a páni, v týchto dňoch, zdá sa, padli posledné prekážky voľného pohybu pracovných síl medzi Nemeckom a Slovenskom. Mohli by sme povedať: konečne. Tie bariéry boli totiž trochu ponižujúce. Vzbudzovali pocit menejcennosti. Sme teda - definitívne - v Únii, ktorá tiež chvíľu akoby bola pre nás tá „chladná vlasť“ – (Kalte Heimat), o ktorej hovorí vo svojej knihe o odsunutých Nemcoch po roku 1945 historik Andreas Kossert. My takisto ako vy, chceme byť súčasťou sebavedomej, nezakomplexovanej Európy. V jej východnejšej časti už práve preto nechceme mať strach z bližších i vzdialenejších susedov. Verím, že o takúto budúcnosť prejavujeme dnes úprimný záujem všetci. Dovoľte mi, aby som sa vám v mene vlády Slovenskej republiky za túto doterajšiu atmosféru spolupráce a porozumenia poďakoval a vyslovil presvedčenie, že ju, spoločne dokážeme doviesť ešte na vyššiu úroveň. V mene slovenskej strany tohto zmysluplného dialógu môžem hádam sľúbiť, že urobíme všetko preto, aby sme tento sľub mohli pri vašom tridsiatom treťom stretnutí vyhlásiť za splnený.
Ďakujem vám, vážené dámy a páni, za pozornosť, ktorú ste mi venovali.