Príhovor predsedníčky vlády SR Ivety Radičovej na Bradle - 25.júla 2010

Vážený pán podpredseda NR SR, vážení členovia vlády, štátnej správy, ďalší vzácni hostia, vážení spoluobčania!

„Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný.“

Len málokto má právo vysloviť takéto slová. Milan Rastislav Štefánik ich mal právo vysloviť preto, lebo slobodu považoval za mimoriadne dôležitú hodnotu, ktorej podriadil svoj celoživotný zápas. Zápas, v ktorom jeho heslom bolo: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“

Aj toto heslo dokazuje, že si nekládol skromné ciele. Naopak, kládol si tie najnáročnejšie úlohy. Bol to dobrodruh a akčný intelektuál, ktorý mal rád životné výzvy. Za svojím cieľom vždy kráčal vytrvalo aj cez najväčšie prekážky. Svojím vlastným životným úsilím a zápasom potvrdzoval pravdivosť svojich slov, že totiž „sila ducha je neobmedzená a nemá hraníc.“ Štefánik – proeurópsky vlastenec, ktorý veril v Európu národov, vizionár, ktorý sa odvážil postaviť si taký cieľ, pre ktorý dovtedy neexistoval dejinný príklad. A demokrat, ktorý sa prebíjal za slobodou.

Naši predkovia zvládli mnohé veľmi ťažké, ba až kruté situácie. A nemyslím si, že v nich zlyhali. Dá sa to, samozrejme, interpretovať aj opačne, že sme konformní, prispôsobiví, a preto vieme prežiť. Ale aj umenie prežiť je silou a kvalitou. Nepatríme ku krajinám, ktoré vyprovokovali konflikt. Nepatríme k národom, ktoré sformulovali nenávistnú ideológiu, ktoré takúto ideológiu stvorili. Nedobývali sme územia, ktoré nám nepatria. Z tohto hľadiska sme z tých šťastnejších národov. Takže máme skromné dejiny? Myslím si, že nie. Otázne však je, koľko z nich poznáme, a ako.

Len jedna generácia u nás prežila niekoľko zlomových zmien. Monarchiu, prvú svetovú vojnu, prvú republiku, Mníchov s následkami, teda Slovenský štát, štyridsiaty šiesty, štyridsiaty ôsmy, päťdesiate roky - politické procesy, šok pre krajinu, ukážka, že sa tu bude vládnuť silou a strachom, potom August '68, sedemdesiate roky - normalizácia a opätovné lámanie charakterov. Komunisti zničili aj Štefánikove sochy a v učebniciach sa prestal spomínať. Bol trestuhodne vyškrtnutý z našich dejín. Je absurdné, že tí, čo ho z dejín vyškrtli, ho dnes oslavujú.
Letargia, ktorá sa spoločnosti po 50. rokoch zmocnila, paralyzovala ambície mladých, ľudí odnaučila robiť rozhodnutia, znížila nám horizont, zúžila perspektívy. Ako sociologička môžem na základe faktov povedať, že aj skrátila životy. A v Novembri '89 sa zrodil občan a z občana homo politicus.
Každá zmena má svojich víťazov a porazených, alebo presnejšie tých, ktorí danou zmenou strácajú. Pozície, materiálne výhody, sebavedomie, dôveru, vieru... Pretože nastoliť nové hodnotové usporiadanie predpokladá cirkuláciu elít, nie ich reprodukciu. Keď Ralf Dahrendorf napísal známu vetu, že politický systém možno zmeniť za šesť mesiacov, ekonomický za 6 rokov, hodnotový za 60 - zlostili sme sa. Dnes vidíme, že mal pravdu. Slobodu však dnes berieme ako samozrejmosť a ťažšie sa už učíme zodpovednosti a tolerancii. Navyše keď stále pretrváva pradávna dilema: sloboda alebo chlieb. Popri tom aj hospodárska kríza akoby posúvala slobodu na okraj pozornosti. Lenže bez slobody a zodpovednosti nemožno vyriešiť žiadnu krízu. Pretože kríza je dôsledkom nezodpovednosti a nadvlády konzumu nad slobodou a morálkou.

Nie sme malá krajina, veľkosť krajiny sa nemeria počtom obyvateľov. Máme výhodné geopolitické postavenie a svet nás vníma ako krajinu, ktorá má odvahu. Sympatie sme si získali nežnou revolúciou, nežným rozchodom, odvahou na reformy. Slovenská diplomacia má bohaté tradície, už od čias Milana Rastislava Štefánika. Za významný úspech Slovenska považujem aj vývoz našich reforiem do iných krajín. Vytrvalá humanitárna pomoc či demokratizačné aktivity tretieho sektora urobili zo Slovenska krajinu vnímanú vo svete veľmi dobre. Podstatné je, že nie sme pasívnym členom EÚ niekde na okraji mapy.

Historik Peter Macho pred časom napísal: „Kráčať v Štefánikových stopách znamená nasledovať tento sociálny vzor správania sa. Pre každého jedinca však môže znamenať niečo iné: byť dobrým vojakom, vedcom, žiakom alebo študentom, pravým vlastencom atď. Tak sa napríklad básnik Milan Rúfus v spomienkach na svoje detstvo rozpamätáva, že sa inšpirovaný Štefánikom letcom pokúšal v stodole rodičovského domu lietať, pričom spravidla bez veľkej ujmy na zdraví pristál v kope sena.“

V návale každodennosti a bezprostredných starostí sa tu a tam vynára pochybnosť o zmysle toho, čo sa za dve desaťročia našej slobody zmenilo a ak sa to zmenilo, či sa to zmenilo k lepšiemu. A možno nás znepokojuje, že táto otázka sa vynára čoraz častejšie. Ja osobne však túto pochybnosť vítam. Nie ako cieľ, ale ako metódu, ako kontrolný mechanizmus. Ako prejav pudu sebazáchovy, ktorý nám, dúfam, nedovolí dlho žiť v štáte, ktorý si svojich občanov váži diferencovane podľa politického presvedčenia, etnickej či straníckej príslušnosti. Nádejam sa, že to spolu zmeníme.

Vlastenectvo má charakter kolektívneho činu. A kolektívny čin mal v dejinách vždy zosilnený účinok. Dnes možno oprávnene považovať za vlastenectvo úsilie smerujúce k zlepšeniu kvality života nielen pre populáciu v produktívnom veku, ale predovšetkým pre tých, ktorí sú na fungujúcu spoločnosť odkázaní. Od detí, cez seniorov až po všetky znevýhodnené skupiny našich spoluobčanov. Som presvedčená, že ten čas, keď ľudia svoje vlastenectvo dokážu vnímať práve takto, už nastal. Len nesmieme byť netrpezliví.

Milan Rastislav Štefánik nemal vojenské vzdelanie, napriek tomu sa stal dokonca generálom. Nemal diplomatické vzdelanie ani diplomatickú prax, no stal sa vysoko uznávaným diplomatom. Hoci myšlienku vytvoriť česko-slovenský štát nik nepovažoval za reálnu, Štefánik jej veril a pre tento cieľ vynaložil všetku svoju energiu, až sa táto jeho idea napokon stala realitou. Vďaka jeho brilantnej diplomacii, obdivuhodnej intuícii a nezlomnej vytrvalosti. Bez lstí, podvodov, klamstiev, arogancie a agresivity, bez neznášanlivosti. Skutočnou ľudskou a politickou poctivosťou. „Poctivosť nie je slovo – to je logický dôsledok života“ – na pozadí jeho príbehu a ľudskej a politickej poctivosti je tento jeho výrok skutočne autentický. A je odkazom aj pre našu osobnú aj politickú prax, pre príbeh našej krehkej slobody a demokracie.

Milan Rastislav Štefánik sa širokým záberom svojej osobnosti a svojho príbehu, aj napriek krátkemu trvaniu, mohol stať inšpirujúcim vzorom pre mnohých: vzorom dobrého vojaka, vedca, diplomata, či skutočného vlastenca. Vzorom človeka, ktorý sa nevzdáva svojich ideí a cieľov ani napriek najväčším prekážkam. Právom mohol povedať: „Národu sa nedáva, len žobrákovi, národu sa treba obetovať.“

Brezová pod Bradlom 25. júla 2010