Navigácia
Dejiny Rómov
O pravlasti Rómov
O pôvode Rómov dodnes kolujú rôzne predstavy. Dlho sa tvrdilo, že Rómovia pochádzajú z Egypta. Avšak už koncom 18. storočia sa na základe komparatívnej lingvistiky preukázalo, že pravlasťou Rómov je indický subkontinent. Širšie výskumy ukázali, že patrili k chudobnej skupine obyvateľstva, ktorá žila kočovným spôsobom: živobytie si zaobstarávali kováčstvom, spracúvaním kože, hliny, dreva a prútia (výrobou metiel a košíkov), chovom a predajom koní, alebo ostatných zabávali hudbou a tancom. Vedci sa domnievajú, že v Indii patrili ku skupine Dómov, ktorí tam žijú dodnes.
V priebehu 9. a 10. storočia opúšťali predkovia dnešných Rómov Indiu a v jednotlivých skupinách putovali cez Perziu, Arméniu a Malú Áziu na európsky kontinent. O dôvodoch zatiaľ existujú iba hypotézy, migračné vlny mohli súvisieť s potrebou hľadať a rozširovať okruh záujemcov o ich výrobky a služby, podnetom mohlo byť i hľadanie lepšieho živobytia v oblastiach, ktoré majú priaznivejšie klimatické podmienky, ale dôvody mohli byť aj vonkajšie, expanzia iných kmeňov do Indie (napr. mongolských, či arabských 6. – 7.storočie).
Po prechode cez perzskú ríšu sa predkovia Rómov zdržali istý čas v Arménii. Početnejšia časť prechádzala Malou Áziou do dnešného Grécka. Menšia časť pokračovala cez dnešnú Sýriu (tam sa dodnes označujú termínom Dómovia) a cez Sinajský polostrov na africký kontinent.
Pomenovania Rómov I.
Keď predkovia dnešných Rómov prechádzali v 12. a 13. storočí cez Európu, predstavovali sa ako kniežatá z Malého Egypta. Preto ich začali označovať ako „egyptský ľud", „Egypťania".
Tento domnelý pôvod sa stal základom pomenovaní Ejiftos, Gypthoi (grécky), Egyptianos, dnes Gitanos (španielsky), Efyptenarin, Gyptenaers (holandsky), Egyptions, dnes Gypsies (anglicky). Maďari používali označenie Phárao-népe (faraónov ľud), v oblasti severovýchodného Slovenska ich dodnes hanlivo nazývajú "farahúni". Skutočnosť, prečo sa putujúci Rómovia predstavovali ako "kniežatá z Malého Egypta", hoci vieme, že pochádzali z Indie, má svoje zaujímavé vysvetlenie: viacerí cestovatelia už v 15. storočí upozornili na veľké rómske osídlenie, ktoré sa nachádzalo v blízkosti mesta Méthoné na gréckom Peloponéze, na území zvanom "Malý Egypt". Je možné, že práve v tejto oblasti sa mnohé rómske skupiny istý čas zdržali, kým sa pobrali na ďalšiu cestu do európskeho vnútrozemia. Nasvedčuje tomu i skutočnosť, že rómčina, ktorá má svoj základ v indických jazykoch, obsahuje viaceré slová prevzaté z gréčtiny.
K odhaleniu pôvodu Rómov prispelo zistenie kalvínskeho kňaza Štefana Váliho z okolia Komárna. V 2. polovici 18. storočia študoval v holandskom meste Leiden, tam sa zoznámil s troma indickými študentami. Ich jazyk mu nápadne pripomínal jazyk Rómov z jeho rodného kraja. Zapísal si teda tisíc indických slov aj s ich významom a keď sa vrátil domov a prečítal ich miestnym Rómom, títo väčšinu z nich vedeli správne preložiť. To podnietilo záujem mnohých jazykovedcov, ktorí na základe rozboru rómskeho jazyka a jeho porovnania s vývojom indických jazykov zistili, že predkovia Rómov pochádzajú z Indie.
Putovanie po Európe
Doposiaľ najstaršia známa písomná zmienku o Rómoch v Európe je z roku 1068. Ide o záznam v rukopise "Život svätého Georga Antonita", ktorý napísal jeho žiak Malý Georg v kláštore Iberon na hore Athos v dnešnom Grécku, na polostrove Chalkidiki. Popisuje príhodu na dvore byzantského cisára Konštantína Monomacha, ktorý v roku 1050 povolal do svojho sídla – Konstantinopolu (dnešného Istanbulu) skupinu "čarodejníkov", aby čarami a kúzlami zničili dravé šelmy v jeho poľovných revíroch. Pisateľ ich označil termínom Adsincani.
Pomenovania Rómov II.
Vedci sa domnievajú, že pomenovaním Adsincani v 11. storočí a Athinganoi (Atsigános) v 12. storočí na území dnešného Grécka pôvodne označovali príslušníkov náboženskej skupiny - manichejcov. Členovia tejto skupiny sa okrem iného zaoberali veštením a mágiou, podobne ako Rómovia, ktorí prichádzali do tejto oblasti v 11. storočí. Asi preto Rómom "pridelili" pomenovanie po tejto náboženskej skupine, ktorá už medzičasom zanikla. Slovo Atsigános sa stalo základom najrozšírenejšej skupiny pomenovaní Rómov: Acinganus, Cingerus (latinsky), Zingaro (taliansky), Zigeuner (nemecky, holandsky), Tigan (rumunsky), Czigány (maďarsky), Cigán, Cikán, Cygan (v slovanských jazykoch).
Na území dnešného Grécka sa zdržiavali početnejšie skupiny ešte v priebehu 13.-14. storočia – na ostrove Kréta a na Peloponéze. Od 14. do 18. storočia existoval na ostrove Korfu "Baronát Cigánov" (feudum Acinganorum), kde museli miestni Rómovia pravidelne odovzdávať predpísané dávky (peniaze a hydinu) správcovi ostrova. V priebehu 12. a 13. storočia Rómovia postupne prenikali z Balkánu pozdĺž Dunaja do strednej Európy.
Najstaršia známe správy o pobyte Rómov na Slovensku je sú z druhej polovice 14.storočia, v rokoch 1377 a 1381 sa spomínali aj v Zemplínskej župe.
Rómovia prichádzali do Európy v skupinách. Jedna z takýchto skupín prechádzala v 15. storočí územím Slovenska. Na jej čele stál "kráľ" Sindel a "vojvodovia" Panuel, Michal a Ondrej. V roku 1417 sa táto vyše tristočlenná skupina vydala od Budína cez Košice až do Bratislavy, kde sa potom rozdelila na niekoľko častí. Príslušníci kočujúcich skupín sa predstavovali ako pútnici z Malého Egypta, ktorí ako kajúcni hriešnici musia putovať po svete. Obyvateľstvo ich spočiatku prijímalo pohostinne. Rôzni šľachtici, panovníci i pápež im vydávali ochranné listiny – glejty. Jednu takúto listinu pre "cigánskeho vojvodu Ladislava" vystavil v roku 1423 cisár Žigmund Luxemburský na Spišskom hrade.
Kočujúce skupiny rozprávali rôzne legendy, ktoré mali vzbudiť súcit a pohostinnosť domáceho obyvateľstva, napríklad o tom, ako ich predkovia odmietli ukryť Máriu s Ježiškom, keď utekali pred Herodesom, alebo o tom, že ich predkovia sa zúčastnili na prenasledovaní Mojžiša a tí, ktorých nezatopilo more, sa rozišli na všetky strany sveta.
Od polovice 15. storočia sa vzťah európskeho obyvateľstva k Rómom začal meniť. Predstavitelia vtedajšej cirkvi upozorňovali na to, že sa správanie kočujúcich Rómov nezhoduje s vtedajšou predstavou o kresťanských kajúcnikoch. Rozhodujúcim podnetom, pre ktorý sa v Európe zmenil postoj k Rómom, bola ich exkomunikácia (vylúčenie) z cirkvi parížskym arcibiskupom v roku 1427: Dôvodom malo byť porušovanie kresťanskej morálky: nedodržiavania pôstov, veštenia, hádania z ruky, drobných krádeží. Pôvodná pohostinnosť sa zmenila na otvorené nepriateľstvo. Pre Rómov sa začalo obdobie krutého prenasledovania. V jednotlivých krajinách boli postavení mimo zákon, odvšadiaľ ich vyháňali. Na hraniciach boli osadené stĺpy s veľkými tabuľami, na ktorých bolo zobrazené to, čo čakalo Rómov po prekročení hranice: mučenie, zmrzačenie tela, poprava. Takýto prístup pretrval v západnej Európe až do polovice 18. storočia.
V strednej a juhovýchodnej Európe bolo postavenie Rómov priaznivejšie ako v západnej Európe. Osmanská ríša v 16. a 17.storočí rozšírila svoje hranice až po južné časti Slovenska. V čase vojen obe bojujúce strany, turecká i protiturecká, využívali služby domáceho obyvateľstva. Bola to i príležitosť pre rómskych kováčov, ktorí zhotovovali rôzneho časti poľnohospodárskeho náradia, kovaní a tiež zbraní. Rómovia vykonávali aj rôzne služby, na šľachtických dvoroch sa uplatňovali ako hudobníci a niekedy ich využívali aj ako vojakov. Zo 16. storočia pochádzajú aj najstaršie správy o usadzovaní sa rodín rómskych kováčov na okrajoch slovenských miest. Bývalí kočovníci si postupne začali privykať na nový, usadlý spôsob života.
V roku 1563 dostali Rómovia usadení v Liptovskom Hrádku povolenie kovať pre gazdov potrebné náradie, ako klince, motyky, sekery, vidly, a tiež halapartne pre nočných strážnikov. V roku 1580 udelil mestský magistrát v liptovskej Ľupči trom rómskym bratom, zvaným Puška, povolenie usadiť sa na mieste zvanom Pod šibenice a živiť sa kováčstvom. V roku 1561 bol vykonaný súpis Rómov v Liptove, z ktorého vyplýva, že v tomto regióne vtedy žilo 96 usadlých rodín: zamestnaním boli všetci kováči, korytári, štetkári, košikári, niektorí mali uvedené ako vedľajšie zamestnanie, že hrajú na husle.
Osvietenské reformy
Prenasledovanie Rómov v západnej Európe spôsobilo, že priebehu 16. a 17. storočia prichádzali na územie Uhorska početné rómske skupiny. Usadzovaniu nových skupín sa v tomto období snažili administratívne brániť jednotlivé uhorské stolice ale aj mestá. Vydávali rôzne nariadenia a opatrenia, ktoré zabraňovali pobytu kočovných skupín.
K novým prístupom k rómskemu obyvateľstvu prišlo v období osvietenstva, kedy sa Mária-Terézia a Jozef II. pokúsili o asimiláciu (splynutie s majoritnou populáciou) rómskeho obyvateľstva na území Uhorska. Podľa nariadení z rokov 1761 a 1773 sa z nich mali stať roľníci: mala im byť pridelená pôda, mali prijať kresťanské meno, nemali byť viac nazývaní Cigánmi, ale "novosedliakmi" (Neubauer, Új-Magyar). Pod trestom palicovania nesmeli používať vlastný odev, vlastný jazyk, nemali medzi sebou uzatvárať sobáše, deti z takýchto manželstiev im mali byť odnímané a dávané na výchovu k sedliakom. Jozef II. kládol vo svojich nariadeniach (z roku 1782) dôraz na školskú dochádzku, vyučenie sa remeslu, povinnú návštevu kostola a na zlepšenie hygienických podmienok.
Aj keď sa mnohé ich predstavy nedali uskutočniť, obsahovali viaceré moderné myšlienky (napr. dôraz na školskú dochádzku, výchovu detí). Podľa týchto nariadení Rómov po prvý raz v dejinách nevyháňali, ale počítali s nimi ako s obyvateľmi svojej krajiny. Nariadenia oboch panovníkov sa stali vzorom pre riešenie prístupu k rómskemu obyvateľstvu aj v ďalších európskych krajinách.
„Priezviská Rómov“
Jedným z opatrení osvietenských panovníkov boli i súpisy obyvateľstva: Dozvedáme sa z nich, že v druhej polovici 18. storočia Rómovia žili na celom území dnešného Slovenska. Prevládal u nich usadlý spôsob života, živili sa najmä kováčstvom, muzikanstvom a príležitostnou poľnohospodárskou prácou. V súpisoch niektorých žúp sa spomínajú aj rómske priezviská a mnohé z nich sú v tých istých oblastiach rozšírené dodnes – po vyše dvesto rokoch sa často zmenil len spôsob ich zapisovania (z Csonku sa stal Čonka, zo Zsigu Žiga). Na západnom Slovensku sme už vtedy mohli nájsť nositeľov mena Farkaš, Herák a Oláh; na strednom Slovensku existovali priezviská Facuna, Horváth, Ištók; na území Žitného ostrova Bihari, Mezei, Rigo, Sárközi, Šipoš, Ujvári; v oblasti Gemera a Malohontu boli rozšírené priezviská Bari, Boldy, Čonka, Farkaš, Oláh, Radič. V Košiciach a Abovsko-Turnianskej župe zas Adam, Bandi, Bango, Berky, Bodi, Gábor, Gaži, Haluška, Kotlár, Lacko, Miži, Mezei, Orgován, Rigo, Varadi, Žiga. V oblasti Šariša už vtedy žili Rómovia s priezviskom Lacko. Na Spiši boli zaznamenané priezviská Gabčo, Girga, Horváth, Holub, Kotlár, Mirga, Pačan, Pokuta, Pompa.
Napriek snahám osvietenských panovníkov v praxi niekedy pretrvávali negatívne praktiky. Takým bol aj tzv. Hontiansky proces v roku 1782, kedy bolo krutým spôsobom popravených štyridsať Rómov, obvinených z vrážd a ľudožrútstva. Dodatočné vyšetrovanie vyslaným cisárskym komisárom preukázalo ich nevinu: zistilo sa, že z osôb, ktoré mali byť zavraždené, žiadna nechýbala, a že priznania k vraždám a kanibalizmu boli na obvinených Rómoch vynútené mučením. Ďalšie popravy z pôvodne 173-člennej skupiny obvinených Rómov boli zastavené.
Rómovia žijúci kočovným spôsobom života
Väčšina Rómov žijúcich na Slovensku po stáročia žije usadlým spôsobom života a iba malá skupina Rómov preferovala kočovanie. Išlo väčšinou o príslušníkov patriacich do skupín tzv. olašských Rómov. Títo boli do polovice 19. storočia v postavení otrokov v kniežatstvách Valašsko (dnes súčasť Rumunska) a Moldavsko. Keď bolo otroctvo v týchto krajinách zrušené, rozpŕchli sa s koňmi a vozmi po celej Európe. Až do polovice minulého storočia drvivá väčšina z nich žila kočovným spôsobom života. V našich zemiach k ich násilnému usadeniu došlo po prijatí zákona zakazujúceho kočovanie v roku 1958. Zákon sa realizoval tak, že jednotlivé rodiny olašských Rómov boli usadené tam, kde ich v roku 1959 výkon zákona zastihol. Najskôr im boli odobraté kone a hneď potom aj kolesá z vozov a maringotiek. Niektoré rodiny zostali žiť v provizórnych podmienkach niekoľko rokov, ba desaťročí.
Olašskí Rómovia sa od usadlých Rómov na Slovensku výrazne odlišujú spôsobom života. Naďalej si udržiavajú tradičné modely správania a spoločenskej organizácie. Jednotlivec sa identifikuje na základe príslušnosti k skupine, ktorá spravidla zahŕňa rodinu a širšie príbuzenstvo. Na čele skupiny stojí muž požívajúci prirodzenú autoritu a jeho rozhodnutia a usmernenia sú viac-menej záväzné. Dodnes sa spory medzi skupinami olašských Rómov riešia pred radou starších – označovanou ako kris. Ženy majú nižšie postavenie ako muži a podľa tradičných noriem by sa mali venovať iba rodine a domácnosti. Olašskí Rómovia v obliekaní naďalej dodržiavajú tradičné normy – ženy, spravidla nenosia nohavice a miniskukne, uprednostňujú účesy z dlhých vlasov a pokiaľ im to ekonomická situácia dovoľuje, nosia výrazné zlaté šperky. U olašských Rómov je rómsky jazyk – resp. príslušný dialekt na prvom mieste pri dorozumievaní vo vnútri komunity. Jazyk majority používajú iba v kontakte s ne-Rómami, hlavne pri ekonomických aktivitách.
Rómovia v Uhorsku v 19. storočí a na začiatku 20.storočia, obdobie I. ČSR.
Po smrti Jozefa II. ustali aj snahy o ovplyvňovanie života Rómov. Isté snahy o asimiláciu sa ešte objavovali aj neskôr, ale boli nesystematické čiastkové a nenašli reálny ohlas v živote Rómov. Väčšina nariadení vydávaných v 19.storočí smerovala k obmedzovaniu kočovania a zákazu potulovania, a to tak v Uhorsku ako i českých zemiach. Koncepčnejšie sú iba nariadenia z roku 1853, vydané miestodržiteľom pre Čechy. Mali zamedziť kočovaniu a smerovali k usadzovaniu a určeniu domovských obcí a umožňovali prevádzkovanie niektorých živností. Opätovné snahy o reguláciou života Rómov sa prejavili až koncom 19. storočia. Vypracovaniu návrhu opatrení predchádzal rozsiahly súpis Rómov, realizovaný 31. januára 1893 na území celého Uhorska. Získané dáta obsahovali nielen presný počet Rómov, ale aj ďalšie demografické charakteristiky.
Výsledky cenzu neposlúžili spracovaniu žiadneho návrhu opatrení, pre nás sú však významným prameňom poznania života Rómov na konci 19. storočia.
Podľa súpisu žilo v roku 1893 v Uhorsku takmer 245 000 Rómov, čo predstavovalo 1,8% všetkých obyvateľov. Najväčšiu skupinu, až 90%, tvorili Rómovia žijúci usadlým spôsobom života, zvyšok predstavovali kočovne žijúci. Ak by sme brali do úvahy dnešné hranice Slovenska, tak v roku 1893 v jednotlivých župách žilo niečo viac ako 35 000 Rómov, a iba necelé 2 000 patrili do skupiny kočovných.
Z hľadiska vekovej štruktúry najväčšiu časť populácie tvorili deti, takmer 40%, potom dospelí vo veku 15 – 59 rokov. Počet starých ľudí nad 60 rokov bol nízky. Podobnú vekovú štruktúru mala rómska populácia žijúca na Slovensku aj o sto rokov neskôr.
Z hľadiska vierovyznania sa dozvedáme, že Rómovia inklinovali k náboženstvu toho obyvateľstva, na území ktorého žili. Najrozšírenejším bolo rímskokatolícke. Zaujímavé sú údaje o materinskom jazyku, kedy takmer polovica všetkých usadlých Rómov nepovažovala rómčinu za svoj materinský jazyk, ale prijala jazyk majority. Rómčinu ako materinský jazyk uviedlo viac ako 62 % Rómov žijúcich kočovným spôsobom života. V porovnaní s obyvateľmi celého Uhorska bola vzdelanostná úroveň rómskej populácie výrazne nižšia, iba 6,5 % Rómov starších ako 6 rokov uviedlo, že vie čítať a písať, zatiaľ čo v ostatnej populácii to bolo skoro 54%. Z Rómov žijúcich na území dnešného Slovenska bolo v roku 1893 až 78% zamestnaných – vrátane drobných remeselníkov a sezónnych prác. Zvyšných 22% tvorili prevažne ženy a mládež do 15 rokov.
Významné spoločenské zmeny v Európe , ako i zvyšovanie počtu rómskej populácie viedli k väčšiemu záujmu spoločnosti o rómske obyvateľstvo. Na území Československa sa postupne formoval „cigánsky problém“ či „cigánska otázka“, ktorá vyplývala z výrazných spoločenských rozdielov medzi majoritou a rómskou populáciou, čo do spôsobu života i istej rezistentnosti Rómov na cielené snahy ich asimilácie. Po vzniku I. ČSR prevládala snaha zaviesť opatrenia proti kočujúcim Rómom. Svedčia o tom rôzne dobové obežníky, nariadenia a smernice. V roku 1927 bol prijatý zákon O potulných Cigánoch, určujúci povinnosti hlásiť sa v domovských obciach, dostaviť sa na vyzvanie a zavádzajúci „cigánske legitimácie“. Zákon upravoval podmienky kočovania, obmedzoval pohyb osôb, určoval veľkosť kočujúcej skupiny a vymedzoval miesta na táborenie. Neskoršie výklady zákona sprísňovali podmienky existencie kočujúcich skupín, zaoberali sa súpisom a evidenciou Rómov, zavádzali „kočovnícke listy“ a umožňovali odnímanie detí. Na zákon nadväzovali výnosy príslušných ministerstiev, avšak chýbajúca definícia niektorých pojmov a otvorený prístup k výkladu zákona umožňovali zasahovať aj proti usadlým spôsobom žijúcim Rómom.
Zákon sa stal príkladom legislatívneho postupu aj pre iné štáty Európy a bol na našom území prvým zákonom, ktorý vyjadroval spoločenský odstup majoritného obyvateľstva voči Rómom. Už v pred mníchovskom období na základe aplikácie zákona dochádzalo k perzekúciám Rómov, k diskriminácii a k osobitnému zaobchádzaniu s nimi. Napríklad na základe jeho aplikácie vzniklo v roku 1928 v Prahe Ústredie pre evidenciu potulných Cigánov, ktoré patrilo do pôsobnosti ministerstva vnútra. Jednotlivé ustanovenia zákona boli v rozpore s vtedy platnou Ústavou zaručujúcou rovnoprávnosť občanov republiky.
V nacistickej Tretej ríši
Najsmutnejšou kapitolou novodobých rómskych dejín je obdobie druhej svetovej vojny. Tzv. Norimberské rasové zákony o ríšskom občianstve a ochrane nemeckej krvi vydané v roku 1935 a na ne nadväzujúce vyhlášky klasifikovali Cigánov - podobne ako Židov, černochov, telesne a mentálne postihnutých... - ako „element zabraňujúci čistote rasy“ , čo v nacistickom Nemecku viedlo ku hromadnému vyvražďovaniu týchto skupín obyvateľstva.
Na území nacistickej Tretej ríše boli zriadené pracovné a zberné tábory kam boli internovaní Rómovia. Odtiaľto potom odchádzali transporty do vyhladzovacích koncentračných táborov, najmä do Osvienčimu.
Odhaduje sa, že počas druhej svetovej vojny zahynulo 300 000 európskych Rómov.
V koncentračnom tábore Osvienčim II. – Brzezinka (Auschwitz II. – Birkenau) bol nariadením v roku 1942 zriadený špeciálny „cigánsky rodinný tábor“ Tam boli privezení Rómovia z Čiech a Moravy, Holandska, Belgicka, severného Francúzska, Poľska a štátov vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Táborovým lekárom bol Dr. Josef Mengele (prezývaný „anjel smrti“), ktorý vykonával na Rómoch svoje neľudské „vedecké pokusy“. Táborom prešlo viac ako 22 000 európskych Rómov, vyše 19 000 z nich tu našlo svoju smrť. Dňa 2. augusta 1944, potom, čo boli izolovaní mladí rómski väzni, bolo počas jednej noci odvezených do plynových komôr 2 897 obyvateľov cigánskeho tábora. 2. august si európski Rómovia pripomínajú ako Pamätný deň rómskeho holocaustu.
Vojnový slovenský štát, ktorý vznikol v roku 1939 po rozpade Československa, v mnohom napodobňoval diskriminačné rasové zákony nacistického Nemecka. Na základe branného zákona z roku 1940 boli Rómovia spolu so Židmi zbavení možnosti stať sa príslušníkmi brannej moci. Aktívnu vojenskú službu potom vykonávali v špeciálne zriadenom VI. prápore Pracovného zboru Ministerstva národnej obrany, boli nasadzovaní na zemné a pomocné stavebné práce.
V apríli 1941 vydalo Ministerstvo vnútra vyhlášku „o úprave niektorých pomerov Cigánov“, olašským Rómom bolo zakázané kočovanie. Usadlí Rómovia boli povinní odstrániť svoje obydlia od štátnych alebo verejných ciest. Rómovia nesmeli cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, mali obmedzený vstup na verejné miesta, do miest a obcí smeli vstupovať len vo vymedzené dni a hodiny. Pri plnení diskriminačných opatrení proti Rómom boli mimoriadne aktívni príslušníci polovojenskej organizácie - Hlinkovej gardy. Platná legislatíva umožňovala gardistom uplatňovať voči Rómom rôzne formy priamej fyzickej agresie.
Jedným z opatrení slovenského štátu, ktoré boli namierené proti Rómom, bolo zakladanie táborov perzekučného charakteru. Spočiatku to boli tzv. pracovné útvary, do ktorých boli umiestňovaní najmä mladí rómski muži. Boli zneužívaní na najťažšie manuálne práce pri stavbách priehrad, ciest a železničných tratí. Prvé pracovné útvary vznikali už v roku 1941. Nachádzali sa v Očovej, Moste na Ostrove a horárni Trnava. Medzi najväčšie patrili pracovný útvar v Dubnici nad Váhom (1942 - 1944) a pracovné útvary na východe Slovenska (1942 - 1943).
Na východe Slovenska vznikol komplex pracovných útvarov v Hanušovciach nad Topľou, Bystrom, pod Petičom a Nižnom Hrabovci. Rómovia na východnom Slovensku budovali železničnú trať Prešov - Strážske. Pod hospodársku správu v Hanušovciach nad Topľou patril aj pracovný útvar v Jarabej (1942), kde zaradenci budovali štátnu cestu Čertovica - Mýto pod Ďumbierom. Menší pracovný útvar bol v roku 1943 otvorený v Ilave: určený bol na dokončovacie práce na tamojšom vodnom diele. V rokoch 1943 - 1944 bol v prevádzke pracovný útvar v Revúcej: jeho zaradenci budovali úseky železnice Revúca - Tisovec. Posledným väčším pracovným útvarom bolo Ústie nad Oravou. Rómski zaradenci tu pracovali na jednej z najväčších a najvýznamnejších stavieb slovenského štátu - Oravskej priehrade.
Perzekúcie po potlačení SNP
Perzekúcia slovenských Rómov dosiahla svoj vrchol v rokoch 1944 – 1945. Na mieste Pracovného útvaru v Dubnici nad Váhom vznikol v novembri 1944 Zaisťovací tábor pre Cigánov. Do tábora boli deportované celé rómske rodiny. Počet Rómov bol zakrátko oveľa vyšší ako kapacita tábora: v decembri 1944 tu bolo viac ako 700 väzňov. Mimoriadne studená zima a zlé hygienické pomery v tábore sa podpísali najmä pod zdravotný stav detí a starých ľudí. Najvážnejšia bola epidémia škvrnitého týfusu. V priebehu januára 1945 zachvátila viacero zaradencov. V tomto čase prevzali kontrolu tábora Nemci, ktorý vo februári 1945 nariadili popravu 26 chorých (boli medzi nimi aj ženy a deti) Na jar 1945 dozor tábora pred postupujúcim frontom ušiel a tábor bol rozpustení.
Po potlačení Slovenského národného povstania bolo územie vojnového Slovenska obsadené nemeckou okupačnou armádou. Represálií voči vojenským osobám, povstalcom a civilnému obyvateľstvu sa dopúšťali príslušníci Wehrmachtu, jednotiek SS a Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Väčšina represívnych akcií – zatýkania, mučenia a vyvražďovania - Rómov sa uskutočňovala od novembra 1944 do januára 1945. Pravdepodobne prvým miestom kde boli zavraždení Rómovia bola Kvetnica v okrese Poprad. 15.septembra 1944 tu bolo zavraždených sedem osôb.
Represálie najviac postihli Rómov na strednom Slovensku. Ojedinele sa uskutočnili aj na Považí a iných častiach Slovenska. Dôvodom pre prenasledovanie bolo aktívne pôsobenie Rómov medzi partizánmi, stačilo však aj podozrenie zo spolupráce. Rómovia boli popravovaní na mieste: tak tomu bolo v Čiernom Balogu, vo Svätom Kríži nad Hronom, v Motyčkách - osade Štubňa. V mnohých prípadoch boli násilne deportovaní a zavraždení na masových popraviskách v Kremničke, Nemeckej, Kováčovej, Dolnom Turčeku a na židovskom cintoríne vo Zvolene. Najviac rómskych obetí bolo z obce Ilija pri Banskej Štiavnici, Čierneho Balogu, Tisovca, Lutily a Krupiny.
Výpočet lokalít, v ktorých došlo k perzekúciám rómskych komunít a k fyzickej likvidácii Rómov určite nie je konečný. Počet priamych rómskych obetí, ktoré boli zavraždené v období september 1944 – apríl 1945 sa odhaduje na viac ako 1 000.
Situácia na južných územiach
Viedenskou arbitrážou v novembri 1938 sa južné a východné oblasti Slovenska stali súčasťou horthyovského Maďarska. Okrem iného sa začali zriaďovať evidencie „nepriateľských živlov“ do ktorých boli zaraďovaní aj príslušníci iných etník, vrátane Židov a Rómov.
Podobne ako na Slovensku aj v odstúpených častiach súčasne s evidenciou dochádzalo k dramatickému zhoršovaniu životných podmienok, Rómovia boli postupne vytláčaní zo spoločenského života, nesmeli vstupovať na verejné priestranstvá a navštevovať školy. Prijatá legislatíva umožňovala žandárom vykonávať poriadkové razie v rómskych obydliach a zadržiavať „podozrivých“.
Situácia sa radikalizovala a k vyostreniu došlo začiatkom roka 1944 po obsadení Maďarska nemeckým vojskom. Veľká časť Rómov bola deportovaná do pracovných táborov a do koncentračných táborov. Odhaduje sa, že z územia vtedajšieho Maďarska, vrátane území zabratých Viedenskou arbitrážou, bolo deportovaných asi 25 000 – 30 000 rómskych mužov a žien.
Z okupovaných území východného a južného Slovenska boli Rómovia deportovaní do zaisťovacieho tábora v Komárne. Odtiaľ potom boli vypravované vlaky do koncentračného tábora Dachau. V tomto koncentračnom tábore zostala však iba malá časť Rómov, väčšina z nich putovala ďalej, do iných koncentračných táborov.
K vystupňovaniu represií a vyvražďovaniu rómskych komunít došlo aj na územiach južného Slovenska. Napríklad v obci Slatina pri Krupine alebo aj na Žitnom ostrove, na majeri v Trhovom Mýte.
Po roku 1945
Po skončení druhej svetovej vojny nastalo významné presídľovanie Rómov zo Slovenska do českých krajín, kde nachádzali nielen prácu, ale i možnosť lepšieho bývania než v rómskych osadách. Keďže českí Rómovia sa z nacistických koncentračných táborov väčšinou nevrátili, prevažná časť Rómov žijúcich dnes v Českej republike pochádza zo Slovenska. Odhaduje sa, že po roku 1945 ostalo v českých krajinách z pôvodných českých a moravských Rómov asi 800 ľudí. Pritom už v roku 1947, ako dôsledok prvej vlny presídľovania, žilo v Čechách a na Morave asi 16 500 Rómov zo Slovenska. V tomto období išlo najmä o dosídľovanie českého pohraničia, potom, čo odtiaľ bolo vysídlené pôvodné nemecké obyvateľstvo. Rómovia sa zamestnávali predovšetkým v horských pasienkových družstvách, neskôr v štátnych majetkoch a lesných závodoch. Prácu nachádzali aj pri obnove vojnou poškodeného hospodárstva – pri stavbe ciest, rekonštrukciách fabrík. Dodnes sú vzťahy medzi rómskymi rodinami v oboch republikách živé, príbuzní sa navštevujú počas sviatkov a rôznych rodinných udalostí.
Za druhú etapu migrácie Rómov do českých krajín môžeme považovať 50. roky, kedy odchádzali – často v dôsledku organizovaných náborov – do priemyselných centier severozápadných Čiech (Most, Sokolov, Teplice, Ústí nad Labem, Chomutov, Cheb, Děčín), do Kladna, Tachova, Českého Krumlova a na Ostravsko. Zo zaostalých slovenských osád odchádzali tí najschopnejší a najvytrvalejší. Niektorí odchádzali na „týždňovky“ a na víkend sa vracali k rodinám, iní pracovali ako sezónni robotníci a domov na Slovensko sa vracali na zimu. Mnohí však dostali pridelené podnikové byty, doviedli si svoje rodiny a usadili sa tam natrvalo.
Štátne orgány v povojnovom období odmietli k Rómom pristupovať ako k osobitnému etniku. Domnievali sa, že svoju zaostalosť môžu Rómovia prekonať iba tak, že sa vzdajú svojho doterajšieho života a čo najviac sa prispôsobia väčšinovému obyvateľstvu.
Takým bolo aj usadzovanie dovtedy kočovných – olašských Rómov: vtedajší politici dospeli k presvedčeniu, že bývanie v domoch je lepšie ako kočovanie. V roku 1958 bol vydaný zákon o zákaze kočovania, na základe ktorého ich vo februári nasledujúceho roku "usadili" tak, že im pobrali kone a kolesá od vozov...
Znamenalo to, že sa nemali zakladať rómske folklórne súbory, mládežnícke alebo športové kluby, v školách sa nesmeli spievať rómske piesne, nesmeli vychádzať rómske knihy a časopisy, v televízii nesmeli vysielať rómske večerníčky. Nepoužívalo sa ani označenie Rómovia alebo Cigáni, ale "občania cigánskeho pôvodu".
V roku 1965 vydala Vláda ČSSR uznesenie, v ktorom vytýčila „koncepciu likvidácie cigánskych osád a rozptylu cigánskeho obyvateľstva“ do iných častí republiky. V rámci realizácie boli určené "družobné kraje", ktoré boli povinné prijať Rómov zo Slovenska: západoslovenskí Rómovia mali určený Stredočeský a Juhočeský kraj, stredoslovenských mal prijať Juhomoravský kraj a východoslovenskí Rómovia mali byť sťahovaní do Severomoravského a Východočeského kraja.
Úsilie štátu sa zameralo najmä na riešenie bývania , zamestnanosti a školskej dochádzky. Aj dobre mienené zámery boli presadzované neodborne a často aj násilím .
V roku 1969 vznikla pri slovenskom Ministerstve práce a sociálnych vecí "Komisia vlády pre otázky cigánskych obyvateľov". Svoju činnosť zameriavala na riešenie problémov zamestnanosti, bývania, výchovy mládeže a obmedzovania kriminality. V jednotlivých okresoch boli zriaďované okresné komisie, pri ktorých postupne vznikala sieť sociálnych terénnych pracovníkov – kurátorov. Títo mali za úlohu robiť prostredníkov medzi rómskymi obyvateľmi danej obce a štátnymi orgánmi. Každoročne vyhotovovali hlásenia o počte rómskeho obyvateľstva, o jeho problémoch v oblasti bývania, zamestnanosti, školskej dochádzky detí. O tom, koho zaradiť do zoznamu "občanov cigánskeho pôvodu", rozhodovali jedine na základe vlastného uváženia. Podľa posledného takéhoto súpisu žilo ku koncu roku 1989 na Slovensku 254 tisíc Rómov, čo predstavovalo 4,9% všetkých jeho obyvateľov (v Čechách a na Morave bolo evidovaných takmer 146 tisíc Rómov, čo bolo v tom čase asi 1,5% celkovej populácie). Komisia vlády, okresné komisie a celá sieť terénnych pracovníkov boli v roku 1991 zrušené.
Koncom 60-tych rokov, v čase tzv. obrodného procesu v česko-slovenskej spoločnosti, pokúsili sa aj Rómovia prevziať časť zodpovednosti za riešenie svojej situácie. V roku 1969 vznikol Zväz Cigánov–Rómov. Cieľom rómskej inteligencie bolo rovnoprávne a bezkonfliktné spolužitie majoritného a rómskeho obyvateľstva. Deklarovali tak záujem budovania etnickej identity a nechuť podriadiť sa štátom riadenej asimilácii. V čase normalizácie, v roku 1973, bol Zväz Cigánov-Rómov zrušený. Rómovia v Československu na dlhé obdobie opäť stratili možnosť rozvíjať svoju etnickú identitu a naďalej boli považovaní za sociálne retardovanú skupinu, ktorú je potrebné „prevychovať“.
Po roku 1989
Významným medzníkom najnovších rómskych dejín sa stal rok 1989. Krátko po novembrových udalostiach vznikla prvá rómska politická strana – Rómska občianska iniciatíva, po nej ďalšie strany a kultúrne zväzy. V prvých voľbách v roku 1990 bolo na skrátené funkčné obdobie dvoch rokov zvolených 10 rómskych poslancov do vrcholných orgánov vtedajšieho Česko-Slovenska. Významným medzníkom bolo aj prijatie Zásad vládnej politiky Slovenskej republiky k Rómom (9. apríla 1991). Dokument vo všeobecnosti navrhoval prístup k riešeniu problematiky v oblasti etnickej, sociálnej, kultúrnej, vzdelanostnej a v oblasti ekonomického zabezpečenia. Základnou zásadou v etnickej oblasti bolo v legislatívno-právnom systéme, počnúc ústavou republiky, uznať etnickú svojbytnosť Rómov na úrovni ostatných etnických minorít žijúcich na území Slovenskej republiky. V praxi to znamenalo, že Rómovia boli zrovnoprávnení s ostatnými národnostnými menšinami. Pri sčítaní ľudu v rokoch 1991 a 2001 bola rómska národnosť taxatívne vymenovaná a bolo možné sa k tejto národnosti prihlásiť.
Jednou z výrazných zmien bolo i postupné akceptovanie endoetnonymu (pozri slovník) Róm/ Rómovia. Toto pomenovanie používa väčšina európskych Rómov vrátane Rómov na Balkáne. Vo všetkých európskych rómskych dialektoch existuje slovo rom – vo význame muž, manžel (ženská forma je romňi – žena, manželka). Akceptácia endoetnonymu – Roma – je aj jednou z priorít medzinárodnej rómskej organizácie International Romani Union, ktorá vznikla v roku 1971.
V 90-tych rokoch vznikol priestor pre vydavateľské aktivity a začali vychádzať aj periodiká. V súčasnosti jediným periodikom vychádzajúcim kontinuálne od roku 1990 je dvojtýždenník Romano nevo ľil – Rómsky list. (pozri www.rnl.sk) Od roku 2002 pracuje v Košiciach aj Rómska tlačová agentúra, médium na princípe internetových novín (www.rpa.sk) Knižný trh je každoročne obohacovaný o pôvodnú rómsku tvorbu a prekladovú literatúru.
Od roku 1993 pôsobí v Košiciach profesionálne rómske divadlo Romathan. Za viac ako 10 rokov uviedlo 41 premiér. Vznikli možnosti aj na vzdelávanie, od roku 1992/93 bola v Košiciach otvorená Stredná umelecká škola, na ktorej študujú mladí Rómovia i ne-Rómovia v hereckom, tanečnom a dramatickom odbore. Na Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre vznikla Katedra rómskej kultúry. V roku 2004 sa podarilo etablovať dve ďalšie stredné školy: Gándyho gymnázium vo Zvolene a Gymnázium v Košiciach. V Bratislave je zase možné na bilingválnom Gymnáziu na ul. Novohradská študovať odbor romistika.
Práve vo vzdelávaní nastalo veľa zmien sledujúcich zlepšenie vzdelanostnej úrovne rómskych detí a zvýšenie informovanosti majoritnej populácie o Rómoch. Vyšiel rómsky šlabikár Romano hangoro a čítanka Genibarica, vzniklo viacero pomocných textov pre prípravné ročníky a uplatnenie asistenta učiteľa pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Ako doplnkový text bol vydaný Rómsky dejepis. Napriek tomu, sa stav nezlepšuje želaným tempom.
Dôsledkom socio-ekonomickej transformácie po roku 1989 je postupné vytváranie nového systému sociálnych nerovností a sociálnej stratifikácie. Veľká časť Rómov prišla o zamestnanie a nové pracovné príležitosti absentujú. Život v rómskych osadách a getách je poznačený materiálnou chudobou, nedostatočnou hygienou, zhoršujúcou sa zdravotnou situáciou, ale aj sociálnym vylúčením – exklúziou.
Neustále sa zhoršujúce sociálne postavenie časti rómskej populácie si vyžiadalo systémové riešenie na úrovni štátnej správy a v roku 1998 bol vládou SR menovaný Splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity. (Od roku 2000 túto funkciu zastáva Klára Orgovánová).