Prednáška na konferenciu "Menej používané menšinové jazyky v rozšírenej Európe"
Prednáška
na konferenciu
„Menej používané menšinové jazyky v rozšírenej Európe“
Bratislava, 18. novembra 2003
JUDr. Piroska Gyuricsek:
Vážené Dámy, Páni,
s prihliadnutím na to, že som dostala za úlohu na dnešnej konferencii Vás oboznámiť s právnou úpravou používania menšinových jazykov na Slovensku, musím predovšetkým vychádzať z Čl. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorý je venovaný používaniu jazykov, a to tak, že v odseku 1 zakotvuje: „Na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk.“ a podľa odseku 2: „Používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon.“
S prihliadnutím aj na Čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“, možno vyvodiť záver, že používanie iných jazykov ako štátneho jazyka v súkromnom živote je dovolené a podľa mojich vedomostí nie sú s tým žiadne problémy. Národnostné, či jazykové menšiny však oveľa väčšiu dôležitosť pripisujú používaniu ich jazykov v úradnom styku. Príčina toho je jednoduchá. Ide o to, že ak niektorý jazyk sa používa len v súkromnom živote stráca veľkú časť slovnej zásoby, a preto je odsúdený na zánik.
Právam národnostných menšín a etnických skupín pritom ústava venuje osobitný oddiel. Vo Štvrtom oddieli DRUHEJ HLAVY v Čl. 33 a 34 tieto upravuje takto, citujem:
„ Čl. 33
Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu.“.
„ Čl. 34
(1) Občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Podrobnosti ustanoví zákon.
(2) Občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanovených zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie si štátneho jazyka aj
a) právo na vzdelanie v ich jazyku,
b) právo používať ich jazyk v úradnom styku,
c) právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín.
(3) Výkon práv občanov patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám zaručených v tejto ústave nesmie viesť k ohrozeniu zvrchovanosti a územnej celistvosti Slovenskej republiky a k diskriminácii jej ostatného obyvateľstva.“ koniec citátu.
Keďže ústava tak v prípade tak špeciálneho Článku 34, ako aj v prípade Článku 6 odkazuje na zákony, nevyhnutne musíme skúmať tieto zákony, aby sme zistili skutočný obsah a rozsah ústavou garantovaných práv.
Na úpravu používania jazykov podľa ústavy nadväzuje jednak zákon č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o štátnom jazyku“), jednak zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín. (ďalej len „zákon o používaní jazykov menšín“).
Zákon o štátnom jazyku bol prijatý 15. novembra 1995 a nadobudol účinnosť 1. januára 1996 s výnimkou ustanovenia § 10, ktorý mal nadobudnúť účinnosť o rok neskôr, teda 1. januára 1997 a ktorý upravoval sankcie v prípade nedodržiavania ustanovení tohto zákona. Podľa mojich vedomostí toto problematické ustanovenie v praxi nikdy nebolo aplikované a napokon bolo zrušené zákonom o používaní jazykov menšín.
Podľa ust. § 1 ods. 4 zákona o štátnom jazyku tento zákon neupravuje používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín. Používanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony, na ktoré toto ustanovenie odkazuje. Podľa tohto odkazu sú to napríklad tieto zákony: Trestný poriadok, Občiansky súdny poriadok, zákon č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch, zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon), zákon č. 254/1991 Zb. o Slovenskej televízii, zákon č. 255/1991 Zb. o Slovenskom rozhlase, zákon č. 191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín. V tejto súvislosti musím uviesť ďalší dôležitý fakt, že zákon o štátnom jazyku súčasne zrušil zákon č. 428/1990 Zb. o úradnom jazyku Slovenskej republiky, ktorý upravoval aj používanie menšinových jazykov v úradnom styku. V dôsledku toho nastal právny stav, ktorý nebol v súlade s Čl. 34 odsek 2 písm. a) ústavy, pretože napriek tomu, že tento článok - ako som už uviedla – garantuje právo národnostných menšín a etnických skupín používať ich jazyk v úradnom styku, avšak do schválenia zákona o používaní jazykov menšín 10. júla 1999, takýto zákon neexistoval.
Z uvedeného dôvodu najskôr sa budem venovať právnej úprave používania jazykov menšín v oblastiach, na ktoré odkazuje § 1 odsek 4 zákona o štátnom jazyku.
Trestný poriadok používanie iného, než štátneho jazyka v trestnom konaní upravuje v § 2 ods. 14, podľa ktorého: „Každý je oprávnený používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní svoj materinský jazyk.“.
Podľa ustanovenia § 18 Občianskeho súdneho poriadku „Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.“.
Vzhľadom na Čl. 34 ústavy a jeho postavenie ako „lex specialis“ a na tú skutočnosť, že Čl. 47 ods. 4 ústavy je systematicky zaradený do siedmeho oddielu Právo na súdnu a inú právnu ochranu, možno dovodiť, že ide o právo všeobecne garantované aj cudzincom, ale neide o špecifické právo národnostných menšín a etnických skupín aj keď podľa tohto článku ústavy: „Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.“
Zákon o periodickej tlači a ostatných informačných prostriedkoch nemá žiadne ustanovenie, ktoré by obsahovalo akúkoľvek úpravu o používaní jazykov menšín.
Tzv. školský zákon má len jedno ustanovenie o používaní jazykov menšín vo výchovno-vzdelávacom procese, a to § 3, ktoré znie:
„ Výchova a vzdelávanie sa uskutočňujú v slovenskom jazyku. Občanom českej, maďarskej, nemeckej, poľskej a ukrajinskej (rusínskej) národnosti sa v rozsahu primeranom záujmom ich národného rozvoja zabezpečuje právo na vzdelanie v ich jazyku.“. Toto ustanovenie teda neumožňuje používanie rómskeho jazyka vo výchovno-vzdelávacom procese.
Zákony o verejnoprávnych elektronických médiách, teda zákon o Slovenskom rozhlase a zákon o Slovenskej televízii obsahujú skoro doslovne totožné ustanovenia:
„Slovenská televízia zabezpečuje prostredníctvom televízneho vysielania v materinskej reči aj uplatňovanie záujmov národností a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike.“ (§ 3 ods. 3 zák. č. 254/1991 Zb.).
„Slovenský rozhlas zabezpečuje prostredníctvom rozhlasového vysielania materinskej reči aj uplatňovanie záujmov národností a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike.“ (§ 5 ods. 2 zák. č. 255/1991 Zb.).
Zákon č. 191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín nie je o oficiálnom uznaní inojazyčných názvov obcí a ich častí, ale upravuje len označenie začiatku a konca obce dopravnou tabuľou aj v jazyku menšiny, ak v obci dosahujú 20% z celkového počtu obyvateľov. Tento zákon však z uvedenej zásady robí výnimky, keď ustanovuje, v ktorých obciach nie je možné označenie začiatku a konca obce ani dopravnou tabuľou, aj keď je splnená uvedená požiadavka. Ako je to známe, týka sa to napr. Gabčíkova, Štúrova, Kolárova, Sládkovičova, Jesenského a iných.
Zákon o štátnom jazyku v § 3 upravuje používanie štátneho jazyka v úradnom styku. Rozsah úradného styku vymedzuje tak, že povinné používanie štátneho jazyka sa vzťahuje na štátne orgány a štátne organizácie, orgány územnej samosprávy a orgány verejnoprávnych ustanovizní, ako sú napr.: úrady práce, Sociálna poisťovňa, zdravotné poisťovne a mnohé ďalšie. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na ich zamestnancov, ale aj na vydávanie právnych predpisov, rozhodnutí, verejných listín, na rokovania ich orgánov, na celú ich úradnú agendu, názvy obcí a ich častí, ulíc a verejných priestranstiev atď.. Pokiaľ ide o označovanie obcí v iných jazykoch zákon o štátnom jazyku opäť odkazuje na zák. č. 191/1994 Z. z..
Používanie štátneho jazyka v hromadných informačných prostriedkoch, na kultúrnych podujatiach a na verejných zhromaždeniach upravuje § 5 zákona o štátnom jazyku. Z povinného používania štátneho jazyka v tejto oblasti robí výnimku jednak odkazom na už citované zákony a Slovenskom rozhlase a o Slovenskej televízii a o vydávaní periodickej tlače a jednak tým, že v ods. 7 pripúšťa výnimku pre kultúrne podujatia národnostných menšín, etnických skupín, hosťujúcich zahraničných umelcov a hudobné diela s pôvodnými textami, pričom však sprievodné uvádzanie (konferovanie) musí najskôr odznieť v štátnom jazyku. V prípade vysielania regionálnych alebo lokálnych televíznych staníc, rozhlasových staníc a rozhlasových zariadení iné jazyky, ako štátny jazyk sa smú používať pred odvysielaním a po odvysielaní danej relácie v štátnom jazyku.
Používanie štátneho jazyka v súdnom a v správnom, čiže administratívnom konaní upravuje § 7 zákona o štátnom jazyku, pričom aj toto ustanovenie odkazuje na už citovaný Trestný poriadok a Občiansky súdny poriadok.
Pokiaľ ide o používanie štátneho jazyka v hospodárstve, v službách a v zdravotníctve túto oblasť rieši § 8. V oblasti zdravotníctva pre styk zdravotníckeho personálu s pacientmi zákon ustanovuje, že tento sa vedie spravidla v štátnom jazyku a ak ide o občana alebo cudzinca neovládajúceho štátny jazyk, aj v jazyku, v ktorom možno s pacientom dorozumieť. Ako už bolo uvedené, podľa Čl. 34 ods. ústavy občanom tvoriacim národnostné menšiny a etnické skupiny – okrem iného - sa zaručuje aj právo združovať sa v národnostných združeniach, avšak podľa § 8 ods. 3 zákona o štátnom jazyku stanovy združení, spolkov, politických strán a politických hnutí sa vyhotovujú v štátnom jazyku. Napokon, v prípade nápisov, reklám a oznamov určených na informovanie verejnosti zákon umožňuje, aby tieto boli preložené do iných jazykov, ale inojazyčné texty musia nasledovať až po rovnako veľkom texte v štátnom jazyku.
Ako som už uviedla, problematiku používania jazykov národnostných menšín s účinnosťou od 1. septembra 1999 rieši zákon č. 184/1999 Z. z.. Tento zákon, sa nezaoberá so žiadnou inou oblasťou života a tak, ako zákon o štátnom jazyku tiež len odkazuje na tie isté osobitné zákony, ktoré som už uviedla.
Zákon o používaní jazykov menšín pritom rozsah úradného styku oproti zákonu o štátnom jazyku zužuje. Podľa kľúčového ustanovenia § 2 odsek 1 zákona o používaní jazyka menšín, občania patriaci k národnostnej menšine môžu používať svoj jazyk v úradnom styku, ak podľa posledného sčítania obyvateľov v obci tvoria najmenej 20 % obyvateľstva. Zákon súčasne obsahuje splnomocnenie na vydanie nariadenia vlády, ktorým sa vyhlasuje zoznam týchto obcí. Na základe tohto ustanovenia bolo vydané nariadenie vlády č. 221/1999 Z. z.., ktoré nadobudlo účinnosť 1. septembra 1999.
Zákon o používaní jazykov menšín pritom dáva právo podávať písomné podanie v menšinovom jazyku, ktoré upravuje v § 2 ods. 3 a to tak, že toto právo môže príslušník menšiny uplatniť iba voči orgánu štátnej správy a orgánu miestnej samosprávy, avšak v spojení s odsekom 1 § 2 iba v obci, v ktorej príslušníci menšín dosahujú 20 %-ný pomer. Z týchto podmienok vyplýva, že toto svoje právo môžu reálne využiť len vo vzťahu k miestnym orgánom štátnej správy, teda okresným úradom a orgánom samosprávy obce. Toto právo nie je možné využiť vo vzťahu k iným orgánom, ako sú to napríklad daňové úrady, úrady práce, verejnoprávne ustanovizne (napr. zdravotné poisťovne, sociálne poisťovne a iné). To isté platí aj o vydávaní rozhodnutí v jazykoch menšín, ktoré právo priznáva ustanovenie § 2 odsek 4 tohto zákona.
Ustanovením tejto 20 %-nej hranice na úrovni obce došlo k tomu, že príslušníci menšín svoje práva nemôžu realizovať v sídlach okresu na okresných úradoch ani vtedy, keď žijú v obci, v ktorej pomer menšiny presahuje túto hranicu, mnohokrát aj vysoko. Takáto je situácia napríklad v okrese Levice, v ktorom meste, teda práve v okresnom sídle Maďari nedosahujú uvedenú hranicu.
Zo 79 okresných sídiel je 8, kde maďarská menšina dosahuje pomer 20 % a rusínska menšina iba v jednom.
Ostatné menšiny v žiadnom okresnom sídle tento pomer nedosahujú. Z uvedeného dôvodu, v prípade ostatných jazykov je absolútne vylúčená možnosť podávania ústnych alebo písomných podaní v styku s okresnými úradmi, čo rovnako platí aj o možnosti dostávať odpoveď v týchto jazykoch.
Keďže občania, ktorí používajú regionálny alebo menšinový jazyk v žiadnom krajskom sídle nedosahujú hranicu 20 %, zákon o používaní jazykov menšín nedáva možnosť na používanie menšinových jazykov v úradnom styku vo vzťahu ku krajským úradom, resp. orgánom regionálnej samosprávy vôbec a ani na to, aby úradníci na krajských úradoch používali regionálne alebo menšinové jazyky, a to ani v prípade najrozšírenejšieho maďarského jazyka. V zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 tohto zákona zamestnanci orgánov verejnej správy, teda aj zamestnanci okresných úradov, či zamestnanci obce totiž iba môžu použiť jazyk menšiny.
Musím pripomenúť, že tento zákon neumožňuje ani vydávanie verejných listín v inom ako štátnom jazyku. To sú napríklad rodné listy, sobášne listy a iné.
Zákon o používaní jazykov menšín vydávanie rozhodnutí viaže len na konanie, na ktoré sa vzťahuje všeobecný predpis, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. V správnom práve z dôvodu rozmanitosti problematiky však je veľa špeciálnych procesných predpisov, ktoré upravujú konanie, výsledkom ktorého je rozhodnutie a tieto majú vždy prednosť pred týmto všeobecným predpisom. Počet rozhodnutí vydávaných v konaní uskutočnenom len podľa uvedeného všeobecného procesného predpisu je z tohto dôvodu prakticky mizivý.
Zákon o používaní jazykov menšín pritom používa výraz „odpoveď“, čo nie je právny pojem, a preto je otázne, či za odpoveď možno považovať aj rozhodnutie. V súvislosti s vydávaním rozhodnutí v jazykoch menšín je problematické aj použitie výrazu „rovnopis“ rozhodnutia, ktorý opäť nie je právny pojem, preto je otázne, ako môže byť rovnopis rozhodnutia vydaného v štátnom jazyku aj v jazyku ktorejkoľvek menšiny.
V ďalšom ustanovení, teda v § 3 zákon o používaní jazykov menšín dáva možnosť na rokovanie orgánu územnej samosprávy v inom ako štátnom jazyku, ak je splnená 20% podmienka, a ak s tým všetci prítomní súhlasia. Poslanec obecného zastupiteľstva má v takejto obci právo používať na rokovaní tohto orgánu menšinový jazyk, pričom tlmočenie zabezpečí obec. Napokon, podľa tohto ustanovenia kronika takejto obce sa môže viesť aj v jazyku menšiny.
V ustanovení § 4 zákon o používaní jazykov menšín dáva možnosť týmto obciam, aby na svojom území označovali ulice a iné geografické označenia v jazyku menšiny, aby dôležité informácie, najmä výstražné, upozorňujúce a zdravotnícke sa uvádzali na miestach prístupných verejnosti aj v jazyku menšiny a na to, aby orgány verejnej správy zabezpečili informácie o dôležitých právnych predpisoch aj v jazyku menšiny.
Ustanovenie § 5 tohto zákona obsahuje odkazy na zákony, ktoré upravujú konanie pred súdmi, resp. používanie menšinových jazykov vo výchovno-vzdelávacom procese.
Osobitné postavenie českého jazyka obsahuje § 6 zákona, ktorým tento jazyk bol uznaný za kvázi štátny jazyk.
V stručnosti teda taká je vnútroštátna právna úprava práva používať jazyky menšín.