Právne postavenie menšín v Slovenskej republike
Úrad vlády SR
Sekcia ľudských práv a menšín
Piroska Gyuricsek:
(riaditeľka odboru
ľudských práv a menšín)
Právne postavenie menšín
v Slovenskej republike
Úpravu základných ľudských práv a politických slobôd obsahuje DRUHÁ HLAVA Ústavy SR (č. 460/1992 Zb., úplné znenie č. 135/2001 Z. z., ďalej len „ústava“), ktorá v Prvom oddieli vo Všeobecných ustanoveniach, v Čl. 12 ods. 1 zakotvuje zásadu rovnosti slovami: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“.
V ods. 2 Čl. 12 je zakotvený aj zákaz diskriminácie takto: Základné práva a slobody sú zaručené na celom území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“. Výpočet dôvodov, na základe ktorých sa diskriminácia zakazuje, je teda demonštratívny.
V tejto súvislosti považujem za potrebné spomenúť návrh antidiskriminačného zákona.
Jeho vypracovanie nadväzuje na čl. 13 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a bolo vyvolané prístupovým procesom Slovenska, ktorá ako kandidátska krajina týmto zákonom implementuje smerodajné smernice Rady EÚ č. 43/2000, ktorá ustanovuje zásadu rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod a smernicu Rady EÚ č.78/2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec rovnakého zaobchádzania v zamestnaní a zárobkovej činnosti. Smernica č. 78/2000 ukladá členským štátom prijať potrebnú legislatívu do 2. decembra 2003. Z uvedeného dôvodu aj Slovenská republika musí tieto smernice implementovať do svojho právneho poriadku najneskôr ku dňu jej vstupu do Európskej Únie.
Návrh antidiskriminačného zákona bol predložený vláde SR v máji 2002, ktorá ho svojim uznesením č 557 z 29. mája 2002 odporučila Parlamentu schváliť. Návrh zákona následne bol predložený Parlamentu, avšak predchádzajúci Parlament odmietol o ňom rokovať .
Po parlamentných voľbách na jeseň 2002 bol vypracovaný druhý vládny návrh antidiskriminačného zákona, ktorý v rámci medzirezortného pripomienkového konania sa stretol s nesúhlasom koaličného partnera a takto sa posunul do oblasti politického rozhodovania. Z uvedeného dôvodu, vláda SR tento návrh zákona doteraz neprerokovala.
Akiste je Vám známe, že v čase prípravy pôvodného návrhu zákona sa rozvinula diskusia o jeho potrebnosti. Jeho odporcovia namietajú, že zákaz diskriminácie je dostatočne upravený v našom právnom poriadku a problematickým sa javia aj dôvody, na základe ktorých sa diskriminácia zakazuje, medzi nimi najmä iná sexuálna orientácia.
Faktom je, že zákaz diskriminácie v našom právnom poriadku síce obsahujú viaceré zákony a uvedené smernice boli čiastočne transponované do nového Zákonníka práce, ale je potrebné konštatovať, že v týchto prípadoch ide len o čiastkové právne úpravy. Naviac, uvedené smernice obsahujú aj také právne inštitúty, ktoré náš právny poriadok zatiaľ nepozná.
Návrh antidiskriminačného zákona, ako všeobecný predpis znamená komplexnú právnu úpravu obsiahnutú v jednom zákone. Zakazuje diskrimináciu, pričom výpočet dôvodov, na základe ktorých sa diskriminácia zakazuje je demonštratívny, ale súčasne širší, ako v ústave. Na rozdiel od iných právnych predpisov, ktoré obsahujú zákaz diskriminácie, tento návrh zákona definuje všetky formy diskriminácie (priamu diskrimináciu, nepriamu diskrimináciu, obťažovanie, neoprávnený postih, vrátane navádzania alebo podnetu k diskriminácii), čím sa sledoval aj cieľ, zabezpečiť jednotnú aplikačnú prax a jednotný výklad pojmov aj pre rozhodovanie súdov. Obsahuje aj ustanovenia o odôvodnenom rozdielnom zaobchádzaní a primeraných opatreniach pre zdravotne postihnuté osoby. Ďalšie dôležité ustanovenie upravuje prostriedky právnej ochrany. Obeť diskriminácie podľa tohto ustanovenia sa môže domáhať na súde, aby diskriminujúca fyzická osoba alebo právnická osoba sa zdržala takéhoto konania a ak je to možné, odstránila protiprávny stav. Taktiež môže žiadať primerané zadosťučinenie a náhradu nemajetkovej ujmy, čím nie je vylúčená ani náhrada škody podľa Občianskeho zákonníka. Návrh zákona obsahuje aj ďalší dôležitý inštitút, prenesenie dôkazného bremena na žalovaného v prima facie prípadoch.
V tejto súvislosti by som Vás chcela informovať o tom, že Sekcia ľudských práv a menšín Úradu vlády SR zorganizovala medzinárodné kolokvium s názvom „Zákaz diskriminácie: Cesta k tolerantnejšiemu Slovensku“, ktoré sa konalo 3. júna 2003 v Bratislave. Účastníci kolokvia potvrdili potrebnosť antidiskriminačného zákona a potvrdili aj správnosť návrhu zákona po stránke odbornej.
V rámci boja proti diskriminácii vláda však vyvíja aj iné aktivity. Je to Akčný plán predchádzania všetkým formám diskriminácie rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie na roky 2000 - 2001, resp. na roky 2002 a 2003. Tieto vládou schválené a sledované dokumenty ukladajú jednotlivým rezortom úlohy najmä v oblasti vzdelávania o ľudských právach, resp. systematického vzdelávania profesionálnych skupín (policajtov, prokurátorov, sudcov atď.).
Základné ľudské práva a politické slobody ústava tiež upravuje. Sú v nej zakotvené také základné práva a politické slobody, ktoré obsahujú aj viaceré medzinárodné dohovory o ľudských právach (právo na život, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, zákaz nútenej práce, právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe, právo vlastniť majetok, právo na listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochranu osobných údajov, sloboda pohybu a pobytu, sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery. Z politických slobôd sú to: sloboda prejavu a právo na informácie, volebné právo, petičné právo, právo pokojne sa zhromažďovať, právo slobodne sa združovať, právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných.
Pokiaľ ide o skúmanie problematiky z hľadiska menšín, musím uviesť, že v týchto prípadoch ide o všeobecné základné práva a politické slobody, ktoré však automaticky nemajú aj tzv. „jazykový aspekt“ a nie sú špeciálnymi právami menšín.
Právam národnostných menšín a etnických skupín ústava venuje osobitný oddiel a v Čl. 33 a 34 tieto upravuje takto:
„ Čl. 33
Príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu.“.
„ Čl. 34
(1) Občanom tvoriacim v Slovenskej republike národnostné menšiny alebo etnické skupiny sa zaručuje všestranný rozvoj, najmä právo spoločne s inými príslušníkmi menšiny alebo skupiny rozvíjať vlastnú kultúru, právo rozširovať a prijímať informácie v ich materinskom jazyku, združovať sa v národnostných združeniach, zakladať a udržiavať vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Podrobnosti ustanoví zákon.
(2) Občanom patriacim k národnostným menšinám alebo etnickým skupinám sa za podmienok ustanovených zákonom zaručuje okrem práva na osvojenie si § 1 ods. 4 zákona o štátnom jazyku tento zákon neupravuje používanie jazykov národnostných menšín a etnických skupín. Používanie týchto jazykov upravujú osobitné zákony, na ktoré toto ustanovenie odkazuje.
Podľa tohto odkazu sú to napríklad tieto zákony: Trestný poriadok, Občiansky súdny poriadok, zákon č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch, zákon č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon), zákon č. 254/1991 Zb. o Slovenskej televízii, zákon č. 255/1991 Zb. o Slovenskom rozhlase, zákon č. 191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín.
Ak sa však pozrieme na tieto zákony, zistíme nasledovné:
Trestný poriadok obsahuje ustanovenie, ktoré upravuje používanie jazyka v trestnom konaní (§ 2 ods. 14), podľa ktorého: „Každý je oprávnený používať pred orgánmi činnými v trestnom konaní svoj materinský jazyk.“.
Podľa ust. § 18 Občianskeho súdneho poriadku: „Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.“.
Podotýkam, že v obidvoch prípadoch tieto procesné predpisy obsahujú aj ustanovenia o povinnosti tlmočenia v týchto prípadoch s tým, že z toho nemajú vzniknúť pre účastníkov konania dodatočné náklady.
Vzhľadom na Čl. 34 ústavy a jeho postavenie ako „lex specialis“ a na tú skutočnosť, že Čl. 47 ods. 4 ústavy je systematicky zaradený do siedmeho oddielu, Právo na súdnu a inú právnu ochranu, možno dovodiť, že ide o právo všeobecne garantované každému a aj cudzincom, ale neide o špecifické právo národnostných menšín a etnických skupín aj keď podľa tohto štátneho jazyka aj
a) právo na vzdelanie v ich jazyku,
b) právo používať ich jazyk v úradnom styku,
c) právo zúčastňovať sa na riešení vecí týkajúcich sa národnostných menšín a etnických skupín.
Z hľadiska reálnej možnosti realizácie týchto práv, musíme vychádzať aj z Čl. 6 ústavy, podľa ktorého:
„ (1) Na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk.
(2) Používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon.“ .
Na základe uvedeného by sa mohlo zdať, že všetko je v poriadku. Keďže ústava, tak v prípade špeciálneho Článku 34, ako aj v prípade Článku 6 odkazuje na zákony, nevyhnutne musíme tieto skúmať, aby sme zistili, vlastne aký je skutočný obsah a rozsah týchto ústavou garantovaných práv.
Na úpravu používania jazykov nadväzuje jednak zákon č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o štátnom jazyku“), jednak zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín. (ďalej len „zákon o používaní jazykov menšín“).
Podľa ust.článku ústavy: „Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.“.
Zákon o periodickej tlači a ostatných informačných prostriedkoch nemá žiadne ustanovenie, ktoré by obsahovalo akúkoľvek úpravu o používaní jazykov menšín.
Tzv. školský zákon má len jedno ustanovenie o používaní jazykov menšín vo výchovno-vzdelávacom procese , a to § 3, ktoré znie:
„ Výchova a vzdelávanie sa uskutočňujú v slovenskom jazyku. Občanom českej, maďarskej, nemeckej, poľskej a ukrajinskej (rusínskej) národnosti sa v rozsahu primeranom záujmom ich národného rozvoja zabezpečuje právo na vzdelanie v ich jazyku.“.
Toto ustanovenie možno charakterizovať ako veľmi všeobecné, nekonkrétne, veľmi flexibilné, ktoré umožňuje širokú škálu výkladu (aj absolútne všetko, aj absolútne nič) a neposkytuje garancie. Okrem toho, neumožňuje výchovu a vzdelávanie v rómskom, bulharskom a chorvátskom jazyku.
V prípade rómskej menšiny táto situácia v súčasnosti sa rieši pomocou pilotného projektu, a to zavedením asistenta učiteľa pre rómske deti a tzv. nultými ročníkmi pre tých, ktorý pred povinnou školskou dochádzkou nedosiahli školskú zrelosť.
Zákon o Slovenskom rozhlase a zákon o Slovenskej televízii trpí rovnakým nedostatkom ako školský zákon, pretože z hľadiska používania jazykov menšín tieto obsahujú tiež veľmi všeobecné a skoro doslovne totožné ustanovenia:
„Slovenská televízia zabezpečuje prostredníctvom televízneho vysielania v materinskej reči aj uplatňovanie záujmov národností a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike.“ (§ 3 ods. 3 zák. č. 254/1991 Zb.).
„Slovenský rozhlas zabezpečuje prostredníctvom rozhlasového vysielania v materinskej reči aj uplatňovanie záujmov národností a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike.“ (§ 5 ods. 2 zák. č. 255/1991 Zb.).
Zákon č. 191/1994 Z. z. o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín nie je vôbec o oficiálnom uznaní inojazyčných názvov obcí a ich častí, ale upravuje len označenie začiatku a konca obce dopravnou tabuľou aj v jazyku menšiny, ak v obci dosahujú 20% z celkového počtu obyvateľov. Na vysvetlenie musím uviesť, že o úradné uznanie týchto názvov by išlo vtedy, ak by bolo možné tieto uvádzať aj na budovách, kde sídlia orgány verejnej správy, na železničných staniciach, autobusových zastávkach, prístavoch, nemocniciach atď..
V prílohe zákona sú uvedené obce, ktorých označenie dopravnou tabuľou je možné.
Podľa ust. § 3 ods. 2 a 3 zákona č. 191/1994 Z. z. obyvatelia obce majú možnosť rozhodnúť sa v miestnom referende o zmene označenia obce uvedenej v prílohe k tomuto zákonu alebo takto určiť označenie obce, ak sa v zozname nenachádza. K platnosti takého hlasovania je potrebná účasť nadpolovičnej väčšiny obyvateľov obce oprávnených voliť. Rozhodnutie je prijaté, ak zaň platne hlasovalo 80 % obyvateľov obce, ktorí sa zúčastnili hlasovania.
Oproti tomu zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý upravuje pravidlá miestneho referenda všeobecne, v ustanovení § 11a ods. 5 určuje, že výsledky hlasovania obyvateľov obce sú platné, ak sa na ňom zúčastnila aspoň polovica oprávnených voličov a ak bolo rozhodnuté nadpolovičnou väčšinou. Toto ustanovenie podľa § 11a ods. 1 písm. a) tohto zákona sa vzťahuje aj na hlasovanie obyvateľov obce o zmenu názvu obce, a preto citované ust. § 3 ods. 2 a 3 zákona č. 191/1994 Z. z. možno považovať za diskriminačné.
Ďalší závažný problém predstavuje tá skutočnosť, že ust. § 3 odsek 3 zákona č. 191/1994 Z. z. vylučuje z rozhodovania v miestnom referende tie obce, ktorých názov bol zmenený v rokoch 1867 až 1818 a 1938 až 1945. Jedná sa napr. o Bernolákovo, Gabčíkovo, Štúrovo, Sládkovičovo. Tieto názvy s históriu týchto obcí nemajú nič spoločné. Obyvateľom týchto obcí – na rozdiel od ostatných obyvateľov obcí, ktoré spĺňajú rovnaké kritérium – toto ustanovenie teda úplne odňalo možnosť sa rozhodnúť o zmene názvu obce prostredníctvom prejavu priamej demokracie. Z uvedeného dôvodu sú dvojnásobne znevýhodňovaní, diskriminovaní.
Zákon o štátnom jazyku v § 3 upravuje používanie štátneho jazyka v úradnom styku. Rozsah úradného styku vymedzuje tak, že povinné používanie štátneho jazyka sa vzťahuje na štátne orgány a štátne organizácie, orgány územnej samosprávy a orgány verejnoprávnych ustanovizní, ako sú napr.: úrady práce, Sociálna poisťovňa, zdravotné poisťovne a mnohé ďalšie. Táto povinnosť sa vzťahuje aj na ich zamestnancov, ale aj na vydávanie právnych predpisov, rozhodnutí, verejných listín, na rokovania ich orgánov, na celú ich úradnú agendu, názvy obcí a ich častí, ulíc a verejných priestranstiev atď.. Pokiaľ ide o označovanie obcí v iných jazykoch opäť odkazuje na zák. č. 191/1994 Z. z., ktorý už som citovala.
Nález Ústavného súdu SR k podaniu 33 poslancov NR SR iba v jednom prípade vyslovil nesúlad ustanovenia tohto zákona s ústavou. Išlo o ust. § 3 ods. 5 v spojení s ust. § 12. Toto ustanovenie totiž priamo prikazovalo všetkým občanom podávanie ich písomných podaní výlučne v štátnom jazyku, pričom ustanovením § 12 bol súčasne zrušený zákon č. 428/1990 Zb. o úradnom styku. V tomto prípade ústavný súd dospel k záveru, že takto občanom patriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám bolo odňaté ústavou garantované právo na používanie ich jazyka v úradnom styku (Nález ÚS SR sp. zn. 8/96 z 26. aug. 1997, uverejnený v oficiálnej Zbierke zákonov v čiastke 110, pod poradovým číslom 260/1997).
Ďalšie ust. § 4 zákona o štátnom jazyku je venovaná problematike používania štátneho jazyka v školstve, pričom v prípade iného vyučovacieho a skúšobného jazyka aj toto ustanovenie iba odkazuje na už citovaný tzv. školský zákon.
Používanie štátneho jazyka v hromadných informačných prostriedkoch, na kultúrnych podujatiach a na verejných zhromaždeniach upravuje § 5 zákona o štátnom jazyku. Z povinného používania štátneho jazyka v tejto oblasti činí výnimku jednak, možno povedať už obvyklým spôsobom, teda odkazom na už citované zákony o Slovenskom rozhlase a o Slovenskej televízii a na zákon o vydávaní periodickej tlače, jednak tým, že v ods. 7 pripúšťa výnimku pre kultúrne podujatia národnostných menšín, etnických skupín, hosťujúcich zahraničných umelcov a hudobné diela s pôvodnými textami, pričom však sprievodné uvádzanie (konferovanie) musí najskôr odznieť v štátnom jazyku. V prípade vysielania regionálnych alebo lokálnych televíznych staníc, rozhlasových staníc a rozhlasových zariadení iné jazyky, ako štátny jazyk sa smú používať pred odvysielaním a po odvysielaní danej relácie v štátnom jazyku.
Musím poznamenať, že pokiaľ ide o periodickú, či neperiodickú tlač v jazykoch národnostných menšín, tieto existujú, avšak bez opory v zákone, teda bez zákonnej garancie. V tejto súvislosti musím uviesť napr. zákon č. 384/1997 Z. z. o divadelnej činnosti, v znení zákona č. 416/2001 Z. z., ktorým – v rámci I. etapy Reformy verejnej správy - boli niektoré pôsobnosti prenesené z ministerstiev na miestnu štátnu správu a na regionálne samosprávy, resp. obce, osobitné ustanovenie o národnostných divadlách má len v tom zmysle, že toho času samosprávny kraj (t.j. orgán miestnej štátnej správy II. stupňa) „podporuje kultúrne aktivity národnostných menšín na svojom území a zabezpečuje činnosť menšinových kultúrnych inštitúcií, zabezpečuje činnosť profesionálnych divadiel, a to Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, Jókaiho divadla v Komárne, Divadla Romathan Romano teatro v Košiciach a divadla Thália v Košiciach.“ (§ 2 ods. 3, písm. c).
Divadlá a múzeá národnostných menšín a etnických skupín, ako aj občianske združenia, nadácie, záujmové združenia a iné aktivity zamerané na ich kultúrne aktivity a vydávanie periodickej a neperiodickej tlače sú v súčasnosti financované z rozpočtu Ministerstva kultúry SR, z rozpočtu krajských úradov a z účelového transferu kapitoly tohto ministerstva, a to podľa pravidiel, ktoré vypracovalo toto ministerstvo. Z uvedeného dôvodu je žiadúce upraviť financovanie kultúrnych ustanovizní zákonom.
Používanie štátneho jazyka v súdnom a v správnom, čiže administratívnom konaní upravuje § 7 zákona o štátnom jazyku, pričom aj toto ustanovenie odkazuje na už citovaný Trestný poriadok a Občiansky súdny poriadok.
Pokiaľ ide o používanie štátneho jazyka v hospodárstve, v službách a v zdravotníctve túto oblasť rieši § 8. V oblasti zdravotníctva pre styk zdravotníckeho personálu s pacientmi zákon ustanovuje, že tento sa vedie spravidla v štátnom jazyku a ak ide o občana alebo cudzinca neovládajúceho štátny jazyk, aj v jazyku, v ktorom možno s pacientom dorozumieť.
Ako už bolo uvedené, podľa Čl. 34 ods. ústavy občanom tvoriacim národnostné menšiny a etnické skupiny – okrem iného - sa zaručuje aj právo združovať sa v národnostných združeniach, avšak podľa § 8 ods. 3 zákona o štátnom jazyku stanovy združení, spolkov, politických strán a politických hnutí sa vyhotovujú v štátnom jazyku. Napokon, v prípade nápisov, reklám a oznamov určených na informovanie verejnosti zákon umožňuje, aby tieto boli preložené do iných jazykov, ale inojazyčné texty musia nasledovať až po rovnako veľkom texte v štátnom jazyku.
Veľmi dôležitou oblasťou, o ktorej sa musím zmieniť, je ústavou garantované právo národnostných menšín a etnických skupín používať ich jazyk v úradnom styku. Túto problematiku – ako som už naznačila - s účinnosťou od 1. septembra 1999 rieši zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín. Tento zákon však na rozdiel od jeho názvu, sa nezaoberá so žiadnou inou oblasťou života, ale iba používaním jazykov národnostných menšín v úradnom styku. Rovnako ako zákon o štátnom jazyku, tiež len odkazuje na tie isté osobitné zákony, ktoré som už uviedla pri zákone o štátnom jazyku. Zákon o používaní jazykov menšín pritom rozsah úradného styku oproti zákonu o štátnom jazyku zužuje, keď občan patriaci k národnostnej menšine môže podať písomné podanie iba orgánu štátnej správy a orgánu samosprávy, a to len v obci, v ktorej títo podľa posledného sčítania obyvateľov tvoria najmenej 20 %. Z týchto podmienok totiž vyplýva, že toto svoje právo môžu reálne využiť len vo vzťahu k miestnym orgánom štátnej správy, teda okresným úradom a orgánom obce. To isté platí aj o vydávaní rozhodnutí.
Dôležitým faktom je, že v dôsledku stanovenia 20%-nej hranice, z praktickej realizácie práva menšín používať ich jazyk v úradnom styku, je automaticky a úplne vylúčené používanie bulharského, chorvátskeho a poľského jazyka v úradnom styku, lebo osoby, ktoré sa hlásia k týmto menšinám túto koncentráciu v žiadnej obci nedosahujú. Podľa prílohy k nariadeniu vlády č. 221/1999 Z. z., ktorý bol vydaný na vykonanie zákona o používaní jazykov národnostných menšín, z celkového počtu 2.920 obcí na Slovensku (v tom je aj 22 mestských častí Bratislavy a 17 mestských častí Košíc) je 655 obcí, v ktorých príslušníci menšín dosahujú uvedenú hranicu. Z tohto počtu podľa prílohy k citovanému nariadeniu vlády v 512 obciach, resp. mestách sú to Maďari, v 18 obciach sú to Ukrajinci, v 68 obciach sú to Rusíni a napokon v 57 obciach – v celoštátnom meradle druhá najpočetnejšia menšina -Rómovia. Napokon je len 1 obec, v ktorej Nemci dosahujú túto hranicu.
Podľa ostatného sčítania obyvateľov, domov a bytov v roku 2001 tieto čísla sa zmenili, a to v prospech jazyka rusínskeho. Znížením hranice 20% na 10% by sa posilnilo postavenie aj ostatných jazykov. V prípade jazyka bulharského, chorvátskeho a poľského jazyka by však situácia aj takomto prípade zostala nezmenená. Z uvedených dôvodov sa navrhuje pre tieto jazyky ešte nižšia percentuálna hranica, resp. iné vhodné riešenie. Keďže podľa zákona o používaní jazykov národnostných menšín, obce, v ktorých možno používať jazyk menšiny v úradnom styku, majú byť určené podľa výsledkov ostatného sčítania obyvateľov, domov a bytov, zmena uvedeného nariadenia je tiež potrebná.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že v prílohe zákona o označovaní obcí v jazyku národnostných menšín je zoznam obcí, v ktorom sú uvedené tie obce, ktoré sa označia dopravnou tabuľou aj v jazyku menšiny. V tomto zozname je 425 obcí, ktoré sa označia aj v jazyku maďarskom (podľa nar. vlády č. 221/1999 Z. z. je ich 512) V zozname je celkom 96 obcí, ktoré sa označia aj v jazyku rusínskom, resp. v jazyku ukrajinskom (podľa uvedeného nariadenia vlády je ich celkom 86). V prípade označenia obce aj v jazyku nemeckom v zozname sú 2 obce, kým v tomto nariadení vlády už len 1 obec. Pokiaľ ide o označenie obcí v rómskom jazyku tento zoznam neobsahuje takéto obce vôbec. V tejto súvislosti je však otázne, či vôbec existujú názvy obcí aj v tomto jazyku ako historické názvy. Každopádne však možno konštatovať, že v prípade jazyka maďarského, rusínskeho, ukrajinského a nemeckého medzi týmito dvomi zoznamami sú rozdiely. Okrem toho, obce sú uvedené v prílohe k zákonu o označovaní obcí sú uvedené ešte v členení podľa okresov podľa zákona č. 517/1990 Zb. o územnom a správnom členení Slovenskej republiky, ktorý bol zrušený zákonom č. 221/1996 Z. z.. o správnom a územnom usporiadaní Slovenskej republiky.
Keďže občania, ktorí používajú regionálny alebo menšinový jazyk v žiadnom krajskom sídle nedosahujú hranicu 20 %, zákon č. 184/1999 Z. z. nedáva možnosť na to, aby úradníci na krajských úradoch používali regionálne alebo menšinové jazyky, a to ani v prípade maďarského jazyka. Naviac, v zmysle ust. § 7 ods. 1 tohto zákona zamestnanci orgánov verejnej správy (na orgán štátnej správy a orgán územnej samosprávy tento zákon používa túto legislatívnu skratku) len môžu použiť jazyk menšiny.
Zo 79 okresných sídiel je 8, kde maďarská menšina dosahuje pomer 20 % a rusínska menšina iba v jednom. Ostatné menšiny v žiadnom okresnom sídle tento pomer nedosahujú. Z uvedeného dôvodu, v prípade ostatných jazykov je absolútne vylúčená možnosť podávania ústnych alebo písomných žiadostí v styku s okresnými úradmi, čo rovnako platí aj o možnosti dostávať odpoveď v týchto jazykoch.
Keďže prebehla I. etapa reformy verejnej správy a pomerne veľký počet kompetencií prešla aj na obce, verejná správa sa čiastočne posunula bližšie k občanom v dôsledku čoho možnosti na používanie jazykov menšín v úradnom styku sa rozšírili oproti stavu pred reformou verejnej správy.
Zákon o používaní jazykov národnostných menšín vydávanie rozhodnutí viaže len na konanie, na ktoré sa vzťahuje všeobecný predpis, t.j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. V ust. § 2 ods. 4 totiž odkazuje len na tento všeobecný procesný predpis, ktorý sa však použije len subsidiárne, teda druhotne, ak osobitný procesný predpis neustanovuje inak. Keďže v správnom konaní – vzhľadom na veľkú rozmanitosť problematiky – až na ojedinelé výnimky - pre každú oblasť existuje špeciálny procesný predpis, počet rozhodnutí vydaných čisto len podľa Správneho poriadku je mizivý.
Okrem krajských úradov a okresných úradov však existujú aj iné, takzvané špecializované orgány štátnej správy. Napríklad podľa zákona č. 254/1993 Z. z. o územných finančných orgánoch v znení neskorších predpisov, orgány miestnej štátnej správy sú aj daňové úrady a podľa zákona č. 240/2001 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve v znení zákona č. 422/2002 Z. z. aj colné úrady. Na ich konanie však skoro v úplnom rozsahu sa vzťahuje špeciálny procesný predpis, a preto občania v styku s nimi prakticky vôbec nemôžu realizovať svoje právo podávať písomné podania a dostať odpoveď v inom ako štátnom jazyku. Platí to aj o policajnom zbore a o mnohých ďalších orgánoch.
V prípade vydávania rozhodnutí je aj ďalší závažný problém. V ust. § 2 ods. 4 zákona č. 184/1999 Z. z. sa uvádza, že „Rozhodnutie orgánu verejnej správy v správnom konaní v obci podľa odseku 1 sa na požiadanie vydáva okrem štátneho jazyka v rovnopise aj v jazyku menšiny. V pochybnostiach je rozhodujúci text rozhodnutia v štátnom jazyku.“. „Rovnopis“ nie je právny pojem. Je nenáležitý aj preto, lebo vyvoláva pochybnosti. Je totiž otázne, ako môže byť rovnopis, čiže kópia rozhodnutia vydaného v štátnom jazyku v inom, ako štátnom jazyku. V prípade doslovného gramatického výkladu to znamená, že vydávať rozhodnutia v inom, než štátnom jazyku nie je možné vôbec.
V správnom konaní rozhodujú aj obce, ak bol na ne prenesený výkon štátnej správy (naposledy zákonom NR SR č. 416/2001 Z. z.) a teda síce došlo k čiastočnej pozitívnej zmene, ale aj v týchto prípadoch pretrváva problém, že ak rozhodnutie je vydané podľa špeciálneho procesného predpisu, tieto nie je možné vydať v inom ako v štátnom jazyku (napr. stavebné povolenie a iné rozhodnutia) a naďalej pretrváva problém výrazu „rovnopis“.
Celkovo teda možno konštatovať, že zákon č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky a zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín toho času sú prekážkou plnenia záväzkov, ktoré vyplývajú z implementácie Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín, resp. ktoré vyplývajú zo záväzkov prijatých pri podpise Charty regionálnych alebo menšinových jazykov, a preto je potrebné ich novelizovať.
Novelizáciu týchto právnych predpisov z tohto dôvodu odporúča aj Poradný výbor pre Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín Rady Európy vo svojom Posudku Slovenska z 22. septembra 2000, ako aj Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy ResCMN(2001)5 prijatá 21. novembra 2002 k implementačnej správe k tomuto Dohovoru. Poradný výbor síce „víta zlepšenie v právnom postavení národnostných menšín v úradnom styku, ale súčasne je toho názoru, že právny rámec dotýkajúci sa menšinových jazykov má ešte stále nedostatky, ktoré vyplývajú okrem iného z obsahu zákona o štátnom jazyku a z chýbajúcich podrobných právnych ustanovení o vzdelávaní v jazyku menšín“. Poradný výbor ďalej je toho názoru, že „zákon o štátnom jazyku v tak podstatnej otázke, ako je právo prijímať a odovzdávať informácie a myšlienky v menšinových jazykoch § 5 ods. 6 zákona o štátnom jazyku nie je jasný a mohla by viesť k nenáležitému obmedzovaniu tohto práva.“. Poradný výbor poznamenáva, že „zákon o používaní jazyka národnostných menšín nerieši explicitne otázku vzájomných vzťahov medzi týmto zákonom a zákonom o štátnom jazyku, teda že zákon o používaní jazykov národnostných menšín je lex specialis, a preto by mal byť nadradený.
Zákon č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky a
Zákon č. 184/1999 Z. z. o používaní jazykov národnostných menšín je potrebné novelizovať v častiach, ktoré upravujú:
· pomer občanov, ktorí majú právo používať jazyk národnostnej menšiny alebo etnickej skupiny v úradnom styku tak, že sú to občania, ktorí tvoria v obci najmenej 10 % z celkového počtu obyvateľstva; resp. v prípade menej frekventovaných jazykov určiť ešte nižší percentuálny podiel(-y);
· územie, na ktorom sa regionálne alebo menšinové jazyky používajú vymedziť tak, aby ich používanie bolo možné nielen na území obce, ale aj na území vyšších administratívnych celkov a regionálnych samosprávnych celkov, a to tak, že pre sídla orgánov týchto celkov sa použije princíp absolútneho počtu občanov patriacim k národnostným menšinám a etnickým skupinám;
· okruh orgánov, vo vzťahu ku ktorým je možné používať tieto jazyky tak, aby pojem orgán verejnej správy zahŕňal rovnaký okruh, ako „verejnoprávny orgán“ v zákone č. 270/1995 Z. z.; alternatívne: výpočet orgánov v texte zákona vhodne upraviť;
· vydávanie rozhodnutí v správnom konaní tak, že právna úprava sa rozšíri aj na rozhodnutia, ktoré sú vydávané v konaní podľa špeciálnych procesných predpisov, výslovne umožniť vydávanie dvojjazyčných rozhodnutí a bežne používaných úradných formulárov;
· označenie orgánu verejnej správy na budovách, kde sídlia tak, že okrem ich označenia v inom ako štátnom jazyku sa výslovne umožní uviesť aj názov obce v inom ako štátnom jazyku;
· rokovanie orgánu územnej samosprávy, tak, že o používaní iného ako štátneho jazyka rozhoduje zastupiteľský zbor nadpolovičnou väčšinou prítomných poslancov, pričom sa zabezpečí tlmočenie do štátneho jazyka podľa potreby;
· označovanie ulíc a iných geografických značení upraviť tak, že sa umožní aj používanie alebo prevzatie tradičných a správnych miestnych názvov;
· vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov orgánmi verejnej správy tak, že sa umožní ich vydávanie aj v iných jazykoch, než v štátnom jazyku a súčasne sa výslovne umožní aj vydávanie dôležitých právnych predpisov uverejnených v Zbierke zákonov aj v týchto jazykoch;
· používanie menšinových jazykov orgánmi verejnej správy a jeho zamestnancov upraviť tak, aby im bola uložená povinnosť zabezpečiť používanie regionálnych alebo menšinových jazykov, ako aj požadovaný preklad alebo tlmočenie;
· v záverečných ustanoveniach zákona bude potrebné explicitne vyjadriť jeho vzťah k zákonu č. 270/1995 Z. z.;
· zoznam obcí, v ktorých je možné používať jazyk menšiny v úradnom styku, upraviť tak, že nariadenie vlády č. 221/1999 Z. z., ktorým sa vydáva zoznam obcí, v ktorých občania Slovenskej republiky patriaci k národnostnej menšine tvoria najmenej 20% obyvateľstva, nahradiť novým nariadením vlády v súlade s novelizovaným zákonom č. 184/1999 Z. z. a výsledkami ostatného sčítania obyvateľov, domov a bytov.
Zákon č. 386/1997 Z. z. o ďalšom vzdelávaní je potrebné novelizovať v časti, ktorá upravuje vzdelávanie v iných jazykoch, než je štátny jazyk, a to tak, že v § 1 ods. 1 sa vypúšťa podmienka „a možností vzdelávacieho zariadenia“.
Zákon č. 99/1966 Zb. (Občiansky súdny poriadok) je potrebné novelizovať v nasledovných častiach:
- o používaní iných jazykov, než štátny jazyk a o dokazovaní tak, že nielen z judikatúry, ale aj zo zákona bude jasne vyplývať, že sa tým rozumejú nielen jazyky cudzincov, ale aj jazyky národnostných menšín a etnických skupín, pričom pri ich používaní alebo predkladaní dokumentov a dôkazov v inom, než štátnom jazyku za tlmočenie alebo preklady strane nevzniknú dodatočné náklady.
Zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) je potrebné novelizovať v nasledovných častiach:
- o používaní iných jazykov, než štátny jazyk a o dokazovaní tak, že nielen z judikatúry, ale aj zo zákona bude jasne vyplývať, že v celom konaní sa tým rozumejú nielen jazyky cudzincov, ale aj jazyky národnostných menšín a etnických skupín a zaručí sa obžalovanému v celom konaní právo používať jeho regionálny alebo menšinový jazyk; zabezpečí sa, že žiadosti a dôkazy, písomné alebo ústne sa nebudú pokladať za neprijateľné len z dôvodu, že boli predložené v týchto jazykoch, pričom za tlmočenie alebo preklady nevzniknú dodatočné náklady dotknutým osobám.
Zákon o Slovenskej televízií
Zákon o Slovenskom rozhlase
Pri tvorbe nového zákona o Slovenskej televízií a zákona o Slovenskom rozhlase je potrebné implementovať nasledujúce záväzky:
· budú prijaté vhodné opatrenia, aby prevádzkovatelia ponúkali programy v regionálnych alebo menšinových jazykoch, vrátane vysielaní STV a SRo
· podporí sa a/alebo uľahčí výroba a šírenie zvukových a audiovizuálnych diel v regionálnych alebo menšinových jazykoch,
· sa zaručí sloboda priameho príjmu rozhlasových alebo televíznych vysielaní susedných krajín v jazyku, ktorý sa používa v rovnakej alebo blízkej podobe regionálneho alebo menšinového jazyka a nebude sa brániť prenosu rozhlasových a televíznych vysielaní zo susedných krajín v uvedenom jazyku,
· zabezpečí sa, aby záujmy užívateľov regionálnych alebo menšinových jazykov boli zastúpené alebo aspoň zohľadnené v orgánoch, ktoré možno vytvoriť v súlade so zákonom na účel zaručenia slobody a plurality médií,
· zakotviť v zákone právnu a finančnú samostatnosť menšinových redakcií (v SRo Rádio Pátria a iné menšinové vysielania, v STV Redakcia maďarského vysielania a Redakcia národnostných vysielaní)
Zákon o financovaní menšinových kultúr
Zákon o národnostných menšinách
Vzhľadom na to, že takéto zákony v Slovenskej republike zatiaľ neexistujú, pri ich príprave je potrebné vychádzať aj z prijatých záväzkov.
Podľa Plánu legislatívnych úloh vlády na rok 2003 v júni má byť pripravený návrh nového zákona o Slovenskej televízii a o Slovenskom rozhlase, v septembri legislatívny zámer o výchove a vzdelávaní a v decembri návrh legislatívneho zámeru mediálneho zákona, ako aj návrh zákona o financovaní kultúry národnostných menšín a návrh zákona o národnostných menšinách.
Prednáška odznela na follow-up seminári:
„O implementácii prvých výsledkov monitoringu
Rámcového dohovoru o ochrane národnostných menšín
v Slovenskej republike“
v Bratislave, 8. júla 2003