Prejav premiéra na XXI. ročníku Hodnotiacej konferencie zahraničnej a európskej politiky SR

Prejav predsedu vlády SR Eduarda Hegera na XXI. ročníku Hodnotiacej konferencie zahraničnej a európskej politiky Slovenskej republiky
27. marca 2023
Kongresová sála Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
 
 
Vážený pán minister, excelencie, dámy a páni,
Som veľmi rád, že môžem nadviazať na slová pána ministra, ktorý zarámcoval zahraničnú politiku do istého kontextu. Ten kontext je potrebné pomenovať.
Keď začala v roku 2020 pandémia, mysleli sme si, že to bude ďalšia veľká kríza podobná svojim rozsahom roku 2008 až 2011, ktorú keď ukončíme, vrátime sa späť do obnovy našich hospodárstiev, do obnovy Európy. Veď aj preto vznikol Plán obnovy.
To sme ešte netušili, že to bola len príprava a vstup do úplne novej éry. Pandémia nestihla ani odznieť a o to viac na Slovensku. Pamätám si  to úplne presne, 24. február minulého roka si pamätáme všetci veľmi dobre. My sme na 26. februára mali pripravenú tlačovú besedu, kde sme chceli oznámiť koniec pandémie. Nikto si to nevšimol z prirodzených dôvodov, pretože prišla o mnoho väčšia kríza. Prišiel čas vojny v Európe, prišiel čas ruskej agresie bezprecedentného rozmeru voči nezávislej suverénnej krajine zvanej Ukrajina. A samozrejme, toto bolo sprevádzané, a je sprevádzané hybridnou vojnou voči vyspelému demokratického svetu. Najviac postihnutá je Európa, ale samozrejme aj ostatné časti sveta. Toto je globálna scéna, v ktorej sa nachádzame, v ktorej sa Ruská federácia rozhodla, že takýmto spôsobom úplne rozruší, rozbúri vody a vsadí nás do úplne novej doby.
Ďalší fenomén tohto obdobia je, že sa zrazu stratili akékoľvek vrstvy medzi globálnou politikou, európskou, zahraničnou a domácou politikou. Čokoľvek dnes rozhodnete v domácej politike, má automaticky dopad na globálnu politiku. Čokoľvek dnes rozhodnete v globálnej politike, má automaticky dopad na domácu politiku. Ak by som to zasadil trošku do nášho regiónu, do podmienok Slovenskej republiky, tak zažívame ešte ďalší fenomén, a to je intenzita ruskej propagandy – intenzita prítomnosti dezinformácii, ktoré nesú v sebe neskutočne množstvo ruských naratívov. Naratívov týkajúcich sa agresie Ruskej federácie na Ukrajine, naratívov týkajúcich sa pohľadov na globálnu politiku, naratívov týkajúcich sa domácej politiky a toho, „kde je sever“.
A práve do tohto kontextu dezinformácií, do tohto kontextu novej éry v globálnom svete, si povedzme, kde je Slovensko. Slovensko patrí na Západ. To dnes musí odtiaľto jasne odznieť.
Slovensko patrí na Západ, Slovensko patrí do Západnej civilizácie a vždy patrilo – geograficky, mentálne, ekonomicky. To nie je môj názor, sprevádzajú to fakty. Je to pozícia Slovenskej republiky. Slovensko je dnes členom NATO, suverénnym a sebavedomým členom NATO. Slovensko je dnes členom Európskej únie, suverénnym a sebavedomým členom Európskej únie. Slovensko je dnes členom Schengenu a Slovensko je dnes členom eurozóny. Sme tak hlboko integrovaní do Európskej únie a je to dobré. Vďaka tejto integrácii dnes Slovensko, občania Slovenskej republiky, môžu povedať, že patria do elitného klubu vyspelých krajín. Áno, samozrejme, z hľadiska nejakej kohézie, konvergencie, máme čo dobiehať, máme koho dobiehať v rámci Európskej únie, alebo Spojených štátov, Japonska a pod., ale keď sa na to pozrieme, áno, patríme medzi najvyspelejšie ekonomiky a krajiny sveta. Vďačíme za to tomu, že sme súčasťou Západnej civilizácie, vďačíme za to tomu, že sme súčasťou týchto európskych a severoatlantických štruktúr. Bez nich by Slovensko v takejto situácii nebolo. A spomeňme si, pre tých, ktorí by možno chceli spochybniť túto myšlienku, na obdobie pred rokom 1998. Slovensko bolo svojho času označované za čiernu dieru, aj pre svoju politiku, a pretože takmer zmeškalo vlak, aby sa stalo súčasťou týchto štruktúr. Jednoznačne vďaka tomu, že sme súčasťou týchto štruktúr, môžeme povedať, že Slovensko je úspešný príbeh. Občania žijú nielen na správnej strane dejín, ale aj vo vyspelom svete. Je to však aj veľká zodpovednosť, pretože to, čo sme zažili, podanú pomocnú ruku od našich partnerov a spojencov, v čase po 98. roku, aby sme dobehli ten zmeškaný vlak a mohli sa stať súčasťou Európskej únie, to potrebujeme posúvať ďalej. A Slovensko suverénne chce tento príbeh deklarovať aj ho deklaruje.
Na tomto mieste pred asi 4-5 rokmi zaznelo, že existuje takzvaná politika štyroch svetových strán. Nie, neexistuje taká politika. A preto na tomto mieste som potreboval zadeklarovať, že Slovensko patrí na Západ, patrí do Západnej civilizácie. Taktiež si myslím, že potrebujeme do tohto kontextu propagandy, mylných informácií a klamstiev, ktoré znejú dnes aj z úst popredných slovenských politikov, a klamú našu verejnosť, jasne povedať, že nejaký cieľ byť mostom medzi Východom a Západom je čistý mýtus. Myslíte si, že Vladimir Putin hľadá nejaké mosty? Vladimir Putin hľadá korisť, tak sa prosím nesnažme byť nejakým mostom. Potrebujeme vedieť, kam patríme a prečo tam patríme. Pán Vladimir Putin a pán Lukašenko nehľadajú partnerov, hľadajú korisť!
 
To, na čo chcem poukázať, práve v tomto globálnom svete, a tá dôležitosť práve v tejto globálnej politike, je spojenectvo. Spojenectvo a jednota. Tieto dve veci spolu súvisia a navzájom sa ovplyvňujú. Čím väčšia je jednota, tým silnejšie je spojenectvo. Chceme to ukázať na konkrétnych príkladoch, práve na príklade Slovenskej republiky ešte z čas integrácie, ale máme konkrétnu skúsenosť aj po vypuknutí vojny na Ukrajine. Len pre záznam, Rusko napadlo Ukrajinu! Spojenectvo sa prejavilo veľmi rýchlo v tom, že prišli krajiny ako Holandsko, Nemecko, Česká republika, Poľsko, Slovinsko, Spojené štáty americké, ktoré v priebehu pár dní, týždňov okamžite pochopili, že Slovensko potrebuje pomoc ako susediaca krajina s krajinou, ktorá bola napadnutá. Tú pomoc nám nedali len v nejakej deklarácii, držíme vám palce alebo sme tu pre vás, ale urobili konkrétny skutok. Poslali okamžite systémy protivzdušnej obrany, pretože videli sme, aký blietzkrieg chcel zrealizovať Vladimir Putin na Ukrajine trojdňovou smršťou bombardovania. Takže nám (spojenci) poslali okamžite svoje systémy, vojakov, aby zadeklarovali „sme v tom spolu s nami, nebudete musieť čakať na žiadny článok 5, chceme brániť naše územie spoločne a deklarujeme to prítomnosťou na vašom území“. Veľmi silný akt spojenectva.
Hovorím to preto, lebo individualizmus, ktorý sa tu často ponúka ako nejaké riešenie, a nezávislosť, sa jasne ukazuje, že nie je cesta. Cesta je spojenectvo, a to nám jasne ukázalo Fínsko a Švédsko prehodnotením svojho postoju a povedali „chceme byť súčasťou Severoatlantickej aliancie“. Pretože spojenectvo je cesta do novej éry, kde sa postavíme zlu, kde sa zla nebudeme báť, nebudeme s ním vyjednávať, ale ukážeme aj svoju odvahu, svoje sebavedomie a svoju silu. O tom by mohli rozprávať baltské krajiny alebo aj Poľsko, ktorá nás dlho upozorňovali, kto je Vladimir Putin, aký je jeho režim. Zrejme sme tomu dlhšie neverili, až kým sme boli prebratí, žiaľ, smrťou mnohých nevinných civilistov na Ukrajine.
Čo z toho vyplýva? Zahraničná politika v dnešnom svet globálnych problémov a výziev s vplyvom na každú krajinu je plne automaticky súčasťou domácej politiky ako nikdy predtým. Dnes, keď riešite domácu politiku, či už je to premiér, prezident, minister zahraničných vecí, alebo akýkoľvek iný minister, musí vedieť rozmýšľať aj globálne, nie izolovane o svojej krajine. Ten najväčší podiel na zahraničnej politike majú najvyšší ústavní činitelia, čiže v našom prípade pani prezidentka, pán predseda parlamentu, predseda vlády, keďže je najvyššie postavená osoba v exekutíve spolu s ministrom zahraničných vecí, ale dnes aj ministrom obrany, ministrom hospodárstva, ministrom životného prostredia, pretože vidíme, že toto sú aktuálne témy, ktoré sa na globálnej úrovni riešia a sú to výzvy, ktorým celý svet čelí. Preto je dôležité, aby bola zhoda, súzvuk spolupráca aj medzi ústavnými činiteľmi, a som vďačný, že na Slovensku to tak je. Na Slovensku tento súzvuk je. Vďaka tomu Slovensko dnes hovorí do celého sveta veľmi jasným a silným hlasom. Hovorím to aj preto, lebo európska  politika nie je len záležitosťou ministerstva zahraničných vecí, je to záležitosť úrady vlády, každodennej práce predsedu vlády, ale aj iných ministrov. Som rád, že sa nám za posledné tri roky na úrade vlády podarilo naštartovať a pritiahnuť ľudí ktorí spolu so mnou riešia európsku politiku na dennej báze. To prepojenie medzi ministerstvom zahraničných vecí a úradom vlády, hoci je blízko pár sto metrov, je ešte bližšie. A takto má byť a takto to zostane a musí takto zostať, pretože tieto dva inštitúcie nevyhnutne patria k sebe.
 
Taktiež, čo chcem oceniť a poďakovať sa všetkým, ktorí na tom majú podiel, je, že Slovensko je dnes trendsetterom. Slovensko je malá krajina, nedokáže byť trendsetterom vo všetkom, ale v pár veciach trendsetterom môže byť. Keď som pred dvoma rokmi nastupoval do funkcie predsedu vlády, tak som zdôraznil, že si prajem, aby Slovensko trendsetterom bolo, a som rád, že veľvyslanci, ale aj ministerstvo zahraničných vecí si to zobralo k srdcu. Nehľadáme len k akej pozícii sa v rámci Európskej rady pridáme, ale prinášame vlastné témy. Dnes vidíme, že tie témy sa netýkajú len ekonomiky, ako tomu bolo v tých dobrých časoch. Dnes sa primárne tie témy týkajú bezpečnosti, týkajú sa základných pilierov demokracie, základných hodnôt demokracie, ako je sloboda, právny štát, ľudské práva.
Som rád, že práve počas posledných troch rokoch napriek všetkým krízam, ktoré nás postretli, a nielen Slovensko, ale celý globálny svet, sa na Slovensku podarila zaktualizovať Bezpečnostná stratégia. Som rád, že sme ju po dlhých 15 rokoch schválili a tým sme ukázali, že chceme byť na tepe dňa, na tepe tejto doby. Taktiež som rád, že v rámci tohto trensetteterstva v zahraničnej politike sme sa vedeli ozvať pri tvorbe Plánu obnovy a jasne sme presadzovali, a boli sme súčasťou tých krajín, ktoré sebavedomo hlásili, že ak nejaké peniaze majú ísť na vrub európskeho dlhu, musia byť  spojené s reformami, pretože v reformách je budúcnosť. V reformách je neustála premena a zlepšovanie kvality života a fungovania štátov. Hoci tieto reformy mnohých politikov bolia, pretože vždy keď presadzujete reformy, tak to bolí, bolí to politikov, bolí to poslancov, ale vždy to prospeje občanom, a preto to stojí za to cez túto bolesť prejsť.
Sila spojenectva sa ukázala i pri riešení Covidu. Spomeňte si na spoločný nákup vakcín. Aj tu Slovensko prinášalo svoje pohľady a mohli sme takýmto spôsobom priniesť posun. Ďalšie silné spojenectvo, kde Slovensko jasne ukázalo, že sa nebojíme čeliť výzvam, bola otázka evakuácie občanov z Afganistanu v lete roku 2021. Pozerám na Ivana Korčoka, s ktorým sme to veľmi aktívne vtedy riešili a ďakujem Ti za Tvoje sprevádzanie, za Tvoju skúsenosť, čo mne ako mladému a málo skúsenému premiérovi vo funkcii pomohlo. Je dobré, keď sa predseda vlády môže oprieť o kvalitné a silné štruktúry ministerstva zahraničných vecí a v tomto prípade môjho priateľa Ivana Korčoka. Tam opäť Slovensko ukázalo, že sa nebojí ísť do zóny, odkiaľ  všetci odlietavajú, ostane so svojimi vojakmi, zachraňuje životy do poslednej chvíle a je posledným lietadlom, ktoré odlieta z Afganistanu pred lietadlom Spojených štátov amerických.
Vojnou na Ukrajine žijeme už viac ako rok a žijeme tým veľmi intenzívne. Zažili sme si príliv ľudí utekajúcich pred vojnou, hlavne matiek s deťmi. To, čo sme videli na hraniciach, bola veľká tragédia. Slzy v očiach matiek, detí netušiacich kam idú, len vedia, že ich oteckovia ostali na fronte a nevedia, či ich niekedy uvidia boli prvé obrazy, ktoré sme zažívali priamo na hraniciach. Nikto im nedával nádej. 24. februára, keď končil samit a Volodymir Zelenskyj  sa s nami lúčil s tým, že nevie, či dožije rána, bol veľmi ťažký pohľad. O to radostnejší bol pohľad v piatok ráno, keď sa z nádvoria pred svojou prezidentskou budovou postavil aj so svojim premiérom a povedal „som tu, nikam som neutiekol, nie som mŕtvy, ostávam a ideme sa vzoprieť tomuto zlu“. Tí najodvážnejší dávali Ukrajine 30 dní. Spojenectvo prekonáva naše limity naše predstavy, Ukrajina je stále živá, Ukrajina stále bojuje za svoju slobodu a demokraciu, nepodľahla a verím, že ani nepodľahne a veríme, že svoju demokraciu a slobodu si udrží a získa aj územie, ktoré jej bolo vzaté. Som rád, že európski spojenci jasne pochopili, že únava nemá v tomto zápase žiadne miesto. Pochopili to jednak zo solidarity voči občanom Ukrajiny, ale pochopili sme to aj preto, lebo je to otázka našej bezpečnosti. Je úplne iné, keď bude Putinova armáda napr. na slovenských východných hraniciach alebo keď tam bude slobodná a demokratická Ukrajina.
 
Nechal som schválne takú pauzu, aby sme sa zamysleli nad tým rozdielom. Aby sme si ho predstavili.  Nielen z hľadiska ekonomického, ale hlavne z hľadiska bezpečnostného. To ako prešli ruské vojská na územie Ukrajiny ako nôž maslom, tak toto nesmieme dovoliť. Je to veľké poučenie pre novú éru, do ktorej sme vstúpili. Na bezpečnosť sa musíme zamerať inak a som rád, že sa to deje. Nie je to len otázka odstrašenia, je to aj otázka odolnosti a obrany, a preto aj krajiny Európskej únie pochopili, že 2 % HDP na obranu nesmie byť mýtus, musí byť realitou. Toto je nová éra. Začína tým, že ideme produkovať a pomôcť Ukrajine spoločne dodať munície na ich obranu. Na to bude nadväzovať rozvinutie obranného priemyslu, ktorý opäť v spolupráci a spojenectve prinesie väčšiu efektivitu, väčšiu rýchlosť a tým pádom  väčšiu obranyschopnosť.
 
Silný hlas Slovenska zaznel aj vo Versailles, kde sme prišli odvážne ako malá krajina s konkrétnym plánom ako Ukrajine pomôcť. Jasne sme povedali „Ukrajina potrebuje kandidátsky štatút“. Potrebujeme oddeliť Ukrajinu od iných krajín a povedať„každá krajina, buďme spravodliví, nech má individuálny track“. Nebudeme to spájať. Nech je to merit-based, nech je to na základe ich vlastných rozhodnutí, ich vlastného úsilia takto je to správne, takto je to spravodlivé. Nebolo to úplne vítané, bola to nejaká iná filozofia, nabúrali sme zaužívané zvyky. Áno, je nová éra, musíme nabúrať zaužívané zvyky a priniesť nový pohľad. Som rád, že Slovensko to do Versailles prinieslo, je to dnes realitou. Ukrajina má kandidátsky štatút. Pochopili sme, že individuálny track je správny prístup.
 
Taktiež sme jasne povedali, že Európa je kľúčová pri financovaní Ukrajiny, je kľúčová pri obnove Ukrajiny, pretože je to náš kontinent. Ukrajina taktiež patrí do Európy a chce byť súčasťou Európskej únie a nemôžeme nechať iných o tomto rokovať, financovať, iných sa o to starať. Musíme sa postaviť do čela celého tohto prístupu a som rád, že sa to stalo a dnes tomu rozumejú všetci členovia Európskej únie.
 
Slovensko rovnako veľmi odvážne pristúpilo k poskytnutiu vojenskej pomoci Ukrajine. Z tohto miesta chcem povedať - nie, nie je to eskalácia konfliktu, keď Slovensko daruje Ukrajine S-300, nie, nie je to eskalácia konfliktu, keď Slovensko daruje Ukrajine MiG-y 29. Nie, nie je to eskalácia konfliktu.
 
Eskalácia konfliktu je, keď Vladimir Putin posiela každým dňom viac a viac rakiet na nevinných civilistov, zabíja ich uprostred noci v ich posteliach, po tom, čo  im zruší celú infraštruktúru a nechá ich mrznúť a hladovať v ich príbytkoch, tak ich na záver ešte v noci zabíja raketami. Toto je realita.
 
My neeskalujeme konflikt. My solidárne pomáhame ľuďom, ktorí urobili to isté počas druhej svetovej vojny nám. To je realita a tá musí odvážne zaznievať. Z tohto miesta chcem zadeklarovať za Slovenskú republiku, že chceme mier pre Ukrajinu, a preto podporujeme mierový plán Volodymira Zelenského. Ukrajina musí zadefinovať, čo je to mier!
 
Vladimir Putin zadefinoval okupáciu. To nie je mier. Žiadna členská krajina Európskej únie by nikdy nepristúpila na „mier“, ktorý ponúka Vladimir Putin. Preto stojíme za mierom a mierovým plánom Volodymira Zelenského. Je to jasný odkaz pre budúce generácie ako sa pozerať na hodnoty. My dne spíšeme históriu  a vysielame silný odkaz budúcim generáciám. Preto si musíme veľmi dobre uvedomiť, s čím kompromis robíme a s čím kompromis robiť nebudeme a akú cenu sme za to ochotní platiť. Tá cena, ktorú my dnes platíme, nie je vysoká. Tá cena, ktorú dnes platia občania Ukrajiny - tá je veľmi vysoká!
 
 Chcem z tohto miesta ešte raz poďakovať spojencom, ktorí nám kompenzujú naše príspevky do obrany ukrajinskej armády, na ochranu vlastných civilistov. Chcem poďakovať všetkým diplomatom, ktorí tu zastupujete našich spojencov, aby ste poslali tento odkaz, že sme vďační. Sme vďační jednak za techniku, ktorú ste nám poskytli, aby tu bola prítomná, sme vďačí za techniku, ktorú ste nám darovali, sme vďační za všetky tie rokovania a podporu. Slovensko nikdy nemalo takú obranyschopnosť akú má dnes, ak by sme si chceli  na ňu našetriť, tak to bude trvať viac ako desať rokov. Ak by sme ju chceli obstarať - tak hoci sme zreformovali verejné obstarávanie bude platné až od 1.4.2024 J. Ďakujeme veľmi pekne, to je jasný odkaz, že spojenectvo a jednota sú cesta.
 
Silný hlas Slovenska znie aj v tom, že sa vieme postaviť za dôležité témy a jadrová energetika je jedna z nich. Slovensko je závislé na jadrovej energetike viac ako 60 %, ale nie preto presadzuje jadrovú energetiku, ale preto, že máme s ňou skúsenosti, máme odborníkov a vedcov, ktorí hovoria „jadrová energetika je budúcnosť energetiky“ a preto sa vieme takto jasne za to postaviť. Nie je to nejaká ideológia, je to podložené faktami a budeme o tom jasne hovoriť a hlásať. Je to otázka, samozrejme, aj bezpečnosti aj ekonomická.
 
Taktiež som rád, že Slovensko sa nebálo ozvať veľmi jasným hlasom na jeseň minulého roku, keď hrozilo, že ako krajina, ktorá má ekonomiku postavenú na ťažkom priemysle, tým pádom energeticky závislom a náročnom, hrozilo, že zvyšovanie cien by mohlo Slovensko vtedy ohroziť a aj náš priemysel a našu ekonomiku, naše domácnosti, pretože podiel nákladov na energie je najvyšší z celkového podielu výdavkov v rámci Európskej únie. Som rád, že tento hlas mohol zaznieť a naši partneri v Európskej únii počúvali, vyhoveli a pomohli - mohli sme eurofondy opäť otvoriť, čo dovtedy bolo nemysliteľné, lebo kvôli jednej krajine by to nerobili. Ale boli ochotní to urobiť kvôli Slovensku, pretože chápali naliehavosť, nemali klapky na očiach, mali otvorené srdcia a dnes môžeme využiť eurofondy na podporu našej ekonomike a našich domácností, nevyčerpané eurofondy samozrejme, ktoré sme ešte vyčerpať nestihli.  Je to opäť jasná ukážka odvahy Slovenska, jasného hlasu, ale zároveň pochopenia partnerstva a spojenectva.
 
Som veľmi rád, že po dlhých rokoch - je to myslím pán Lajčák, ktorý v predchádzajúcom panely povedal, že „na Slovensku fungovala európska a zahraničná politika tak, že premiér sa jej začal venovať až v čase, keď nastúpil do vládneho špeciálu a odlietal zo Slovenska“, táto éra v roku 2020 skončila. Od roku 2020 je zahraničná a najmä európska politika súčasťou domácej politiky. Som za to kritizovaný, že chodím po Európe a nevenujem sa domácej politike. Toto zaznieva z úst politikov, ktorí sa venovali zahraničnej politike v momente, keď nastúpili do vládneho špeciálu, pretože toto je ich mentálny svet, ale myslím, že som jasne vysvetlil, a vy tomu dobre rozumiete, že zahraničná politika a domáca politika sú takto prepojené a budú. Kto hovorí niečo iné, zase len ľudí klame.
 
Som rád, že sa nám podarilo obnoviť naše vzťahy s krajinami, kde slovenský premiér ani nezavítal alebo ak, tak raz sa celé obdobie. To je napríklad Fínsko, ale som rád, že máme veľmi dobré vzťahy aj s tou vzdialenejšou časťou Európy, tou západnou, či už Holandsko ale aj Francúzsko, Portugalsko, Španielsko, ale samozrejme aj tou južnejšou časťou, napr. Grécko, kde sa vzťahy odstali opäť do takého stavu, že sú priateľské partnerské, navzájom si pomáhajúce.
 
Poďme na chvíľočku na výzvy a budeme končiť. Výzva  je udržať náš hodnotový kompas a mať ho tak zakorenený, že nikto nikdy nebude pochybovať o tom, že Slovensko je súčasťou západnej civilizácie, že je súčasťou západu, toto je cieľ. Ide to od vzdelávania až po exekutívu a rozhodné vyjadrenia popredných predstaviteľov štátu. Ľudské práva, sloboda a demokracia sú pojmy, ktoré potrebujeme plnohodnotne pochopiť. Stále to tu nie je, sme ovplyvnení kultúrou, istými tradíciami. Toto potrebujeme prekonať. Spoločnosť musí byť odolná, spoločnosť musí byť rešpektujúca, musí byť tolerantná. Každý občan Slovenskej republiky sa musí na Slovensku cítiť bezpečne, musí sa cítiť byť rešpektovaný a musí cítiť, že štát jeho práva nepotiera. Samozrejme, s tým súvisí slušná komunikácia. Toto je výzva do dnešných dní, o to viac, že opäť tu zaznieva veľmi veľa výrokov násilia a agresie. Tomu sa taktiež musíme vedieť suverénne postaviť práve tou slušnou komunikáciou, nie tichou komunikáciou, nie mlčaním. Odvážne, sebavedomo a slušne – to je liek na komunikáciu agresivity a nenávisti.
 
 O dezinformáciách tu hovorila pani prezidentka, je to ďalšia oblasť, kde sa Slovensko suverénne postavilo a povedalo nie, opäť to nezvládneme sami, začneme od kongresmanov a senátorov v Spojených štátoch amerických, aby sme s tým najväčším poskytovateľom sociálnych sietí na Slovensku a najväčším vplyvom na občanov s Facebookom alebo s Metou rokovali. Práve tento tlak prostredníctvom senátorov a kongresmanov spôsobil, že sme vyvolali individuálne rokovanie, ku ktorému sme sa predtým nevedeli doklopať a mohli sme jasne prezentovať výzvy, ktorým čelíme a problémy, ktoré nám dezinfo scéna práve na Facebooku spôsobuje. Je to beh na dlhú trať, ale som rád, že aj v Európskej únii sa pridávajú k nám ďalšie členské štáty, ktoré chápu v akom stave a aké bojisko Slovensko je.
 
Taktiež považujem za veľmi dôležité, aby v našich štruktúrach  bola kontinuita. Zaviedli sme spoluprácu medzi úradom vlády a ministerstvom zahraničných vecí z hľadiska európskej politiky, vytvorili sme strategickú komunikáciu, priniesli sme a zakotvili sme inovácie priamo na úrad vlády ako silný pilier našej budúcnosti.  Chceme, aby Slovensko chceme bola moderná úspešná krajina a inovácie sú jej súčasťou o to viac, že sme automobilový gigant z hľadiska výroby automobilov na jedného obyvateľa.
Som rád, že máme silne zakotvený Plán obnovy na úrade vlády a toto  musí byť jasne pochopené a musí mať svoje pevné miesto, nech príde akákoľvek vláda a verím, že príde demokratická, reformná, prozápadná vláda, ktorá bude stáť na strane verejného záujmu občanov Slovenskej republiky.
Taktiež potrebujeme pochopiť potrebu celospoločenského prístupu, ktorú sme uplatnili nie vždy úplne správne či už počas pandémie, vojny na Ukrajine  alebo energetickej krízy, a taktiež ju budeme veľmi nevyhnutne potrebovať pri transformácii Slovenska na clean tech. To je tá veľká výzva, ktorej čelíme, je to ekonomická vec, je to bezpečnostná vec, je to vec, ktorá sa týka aj životného prostredia.
Chcem na tomto mieste povedať, že bez občianskej spoločnosti to nepôjde. Potrebujeme akademickú obec, potrebujeme občianske nasadenie, potrebujeme každého, kto chce pridať ruku k dielu, aby mal tú možnosť. Transparentnosť je toho súčasťou a politika otvorených dverí na jednotlivých rezortoch je toho úplnou samozrejmosťou. Inštitúcie sú tu pre službu občanom, nie preto, aby chránili systém proti občanom. Nie, inštitúcie sú tu preto, aby občanom slúžili a je dôležité, aby boli kvalitne personálne vybavené, aby mohli ľudia, ktorí pre tieto inštitúcie pracujú, podávať tie najlepšie výkony. Nie je možné, aby súkromný sektor ťahal našich ľudí z inštitúcií, lebo ich vie lepšie zaplatiť a tým pádom štát ťahá za kratší koniec.
Dovoľte mi na záver poďakovať v prvom rade ministrovi zahraničných vecí, môjmu ďalšiemu priateľovi Rastislavovi Káčerovi. Chcem to povedať aj preto, pretože tak ako mi bol Ivan podporou v čase, keď sme to ťahali spolu, tak práve Rastislav Káčer vstúpil do úplne rozbúrených vôd, do tých najväčších neistôt a nastúpil na ministerstvo zahraničných vecí v čase, keď sa naša koalícia rozpadla. To je taká odvaha, ktorú si na tebe Rasťo nesmierne cením. Vážim si, že si dal svoju skúsenosť a vystúpil si z rezortu na to, aby si podržal tento rezort. Verím, že tá vďaka nejde len odo mňa, ale ide aj do vás. Že sa jeden z vás opäť postavil na čelo rezortu, aby podržal štát, lebo to bola v skutočnosti služba štátu, nie služba Eduardovi Hegerovi.
A toto si na tebe cením, lebo práve tam si vystihol ako tento rezort rozmýšľa, ako tento rezort háji hodnoty, ktoré sú nevyhnutné. Taktiež ti ďakujem za všetku podporu, ktorú mi dávaš počas týchto turbulentných časov, kedy sa potrebujeme každý deň zaoberať nad tým ako naše národné rozhodnutia ovplyvňujú globálnu politiku a vice versa. To, že to pán minister myslí vážne, ukázal tým, že si povedal, že sa nevzdá, neskončí po konci tohto volebného obdobia, ale chce túto vlajku niesť ďalej pre ďalšie generácie a za to ti taktiež veľmi ďakujem.
 
Chcem z toho miesta poďakovať aj Stálemu zastúpeniu SR pri Európskej únii. Tieto tri roky boli tie najrušnejšie aké sme kedy mali, pretože toľko kríz, toľko rozhodnutí, toľko sankčných balíkov, toľko odrobených hodín v práci, to asi ešte nikto pred nimi nezažil a ja som za to nesmierne vďačný, lebo urobili skvelú prácu. Prezentovali sebavedomé Slovensko a vedeli byť tým správnym hlasom na správnom mieste v správny čas a aj im za to nesmierne ďakujem.
To isté patrí aj Stálej delegácii Slovenskej republiky pri NATO. Taktiež veľká vďaka. Dnešná doba nie je len o ekonomike, je aj o bezpečnosti a tieto dve stále zastúpenia majú úplne prím a majú tú najdôležitejšiu úlohu hneď po rezorte.
A rovnako všetkým zastupiteľským úradom v jednotlivých krajinách, že sme sa vždy mohli o vás oprieť. Nielen to, že ste nám dali tie správne informácie, ale keď som prišiel rokovať, či už ja alebo predchádzajúci premiér, tak sme vedeli, že ste našou oporou a že máme správne informácie a vieme rokovať do dôsledku, vieme priniesť nejaké výsledky aj domov. Chcem sa poďakovať všetkým zástupcom iných krajín  tu na Slovensku, diplomatom. Ďakujem vám za to, že ste našimi spojencami. Zažil som to veľakrát či už pri rôznych rokovaniach, či už pravidelných na polročných pri príležitosti predsedníctiev, že sú to veľmi otvorené vzťahy, že je tam cítiť priateľstvo a je tam cítiť aj to spojenectvo. Ďakujem vám veľmi pekne.
 
To posledné, čo chcem, aby ste si z tohto môjho dnešného vystúpenia zapamätali: Slovensko patrí na Západ a vždy bude!