Text prednášky predsedníčky vlády SR Ivety Radičovej na pôde Oxfordskej univerzity na tému „Obnovenie dôvery“

Ešte v lete 1989 by málokto veril, že padne berlínsky múr a že o niekoľko mesiacov v krajinách východného bloku padne komunistický režim. Režim padol a nastúpili sme na cestu slobody a demokracie. Zistili sme však, aká krehká je sloboda a aká zraniteľná je demokracia. Učili sme sa a stále sa učíme rozvíjať a chrániť hodnoty a základné princípy demokracie a budovať občiansku spoločnosť. V tomto vývoji sme sa učili aj plnšie rozumieť úlohe politiky. Tá je však vždy taká, akou ju robia politici. Keď sa v politike nehľadí na morálku, je to vždy deformujúce a v konečnom dôsledku na to doplácame všetci. A keď je politika podriadená ekonomickým silám a záujmovým skupinám, speje do slepej uličky.

Demokracia ako procedúra a demokracia ako kultúra

V Európe už máme vybudované inštitúcie demokracie. Ale ako ukazuje aj skúsenosť postkomunistických krajín, vybudovať demokratické inštitúcie je ľahšie, než dosiahnuť ich zodpovedné fungovanie v rámci pravidiel demokracie. Ľahšie a rýchlejšie sa ustanovujú inštitúcie, než dosiahneme, aby boli skutočne aj v praxi zárukou fungovania demokracie, zárukou slobody, práva a spravodlivosti. Aj naša dejinná skúsenosť potvrdzuje, že je rozdiel medzi demokraciou ako procedúrou či systémom vlády a inštitúcií a demokraciou ako kultúrou. Dnes, keď sme v postkomunistických krajinách na začiatku tretej dekády slobody a demokracie, stojíme pred úlohou budovať demokraciu ako kultúru, vrátane demokratických vzorcov správania sa a budovania silnej občianskej spoločnosti. Procedúra demokracie sa tvorí rýchlejšie než kultúra demokracie. Príkladom toho je na Slovensku napríklad justícia: máme demokratické súdnictvo, no vymáhateľnosť práva nie je dostatočná; máme systémy a inštitúcie boja proti korupcii, ale reálne bojovať proti korupcii je omnoho ťažšie.

Demokracia ako kultúra preto znamená nielen spôsob fungovania demokratických inštitúcií, ale aj dôveru občanov, že tieto inštitúcie budú skutočne garantom demokracie, slobody, práva a spravodlivosti.

Dôvera - kľúčový prvok kultúry demokracie

Bez dôvery je nemožné rozvíjať spoločnosť a hľadať prienik pre rôzne názory.
Bez vzájomnej dôvery nie je možné riešiť problémy, bojovať proti korupcii, pomáhať ľuďom hľadať si prácu, podporovať podnikanie a občiansku spoločnosť ani tvoriť lepšie pravidlá. Dôvera znamená, že dnešný sľub platí aj zajtra. Že dobrý nápad je odmenený a porušovanie pravidiel potrestané. Že čestnosť a slušnosť v zamestnaní, v politike, ale aj v bežnom živote nie je predmetom posmechu, ale súčasťou každodennej rutiny, že je samozrejmosťou.

Dôvera v silu a vitalitu štátu a v schopnosť vlády slúžiť občanom môže existovať iba tam, kde podpora slobodného podnikania neznamená uplácanie mecenášov a podpora tvorby pracovných miest neznamená rozhadzovanie peňazí. Dôvere sa darí tam, kde prístup k spravodlivosti, priestor na realizáciu a tvorivosť nie sú privilégiá, ktoré sa dajú kúpiť, ale samozrejmé spoločenské normy. Dôvera – nie kŕčovité symboly a falošné gestá – je nevyhnutná podmienka vlastenectva a hrdosti na vlastnú krajinu.

Dôvera tak patrí k základným a zásadným prvkom kultúry demokracie. Dôvera občanov, že politici a inštitúcie demokracie sa budú riadiť princípmi a pravidlami slobody a demokracie. Dôvera, že pravidlá platia rovnako pre všetkých, nielen pre úzku skupinu vyvolených. Dôvera v štát a dôvera k druhým ľuďom sú dve základné roviny dôvery, bez ktorých demokracia nemôže dobre fungovať. Nedôvera k štátu vedie k občianskej pasivite, z ktorej potom môžu profitovať politici, ktorým na demokracii ako kultúre až tak nezáleží, potrebujú len vonkajší rámec demokracie, aby ju využili vo svoj prospech alebo v prospech im blízkych ekonomických alebo záujmových skupín.

Paradox demokracie

Rôzne prieskumy verejnej mienky potvrdzujú, že občania síce majú dôveru v demokraciu a demokratické procesy, zato však výrazne poklesla ich dôvera k politikom. Demokracia sa šíri po celom svete, no v zrelých demokraciách sú ľudia neraz z rôznych situácií a postupov rozčarovaní. Anthony Giddens to nazýva paradoxom demokracie. A pripomína, že mnohí ľudia považujú politiku za skorumpovanú a znepokojujú ich otázky, pri ktorých majú pocit, - a ja tvrdím, že neraz celkom oprávnený -, že politika nedokáže dostatočne reagovať na nové výzvy, predovšetkým ekologické, ľudskoprávne alebo sociálne. Preto je dnes podľa Giddensa potrebné prehlbovať demokraciu samotnú. Nazýva to demokratizáciou demokracie. Rozumie pod tým predovšetkým pestovanie zdravej a angažovanej občianskej kultúry, prijímanie nových antikorupčných opatrení, väčšiu transparentnosť, politiku viac priblížiť záujmom občanov, prijímať také opatrenia, ktoré nebudú nahradzovať zastupiteľskú demokraciu, ale budú jej užitočným doplnkom, viac spolupracovať s občianskou spoločnosťou a so zoskupeniami, ktoré sa venujú nejakej konkrétnej problematike (napríklad s ekologickými skupinami), pretože práve tieto skupiny neraz ako prvé poukazujú na problémy, ktoré tradičná politika niekedy opomína.

Giddens upozorňuje, že vláda, ekonomika a občianska spoločnosť musia byť v rovnováhe. Ak niektorý prvok prevláda nad zvyšnými dvomi, má to negatívne dôsledky. A ja si dovolím dodať, že táto rovnováha sa nedá budovať bez dôvery. A v globalizovanom svete už ani takáto demokratizácia demokracie nie je možná iba na národnej úrovni. Ale k tomu sa ešte vrátim v súvislosti so súčasnou krízou, ktorú dnes v Európe prežívame.

Etika princípov a etika praxe

Dôvera, o ktorej hovorím, je zároveň dôverou, že politika nemusí byť chápaná len ako pragmatický kalkul, ale že môže byť chápaná a uskutočňovaná ako skutočná správa vecí verejných a s rozmerom etiky a morálky.

O etike v politike sa dlhý čas veľmi nehovorilo. Etika sa považovala za pridanú hodnotu. Aj pre ekonómov aj pre politikov bola nezaujímavá. Dnes sa však otázka etiky v politike, ekonómii a hospodárstve opäť objavuje ako dôležitý prvok. O tom svedčia napríklad etické kódexy alebo aj činnosť tretieho sektora v oblasti kontroly transparentnosti, dodržiavania demokratických pravidiel hry v politike a hospodárstve.

Max Weber rozlišuje etiku zmýšľania a etiku zodpovednosti. Prvá sa týka najvyšších hodnôt a nazýva ju aj morálkou svätcov. Druhá sa týka komplexu vzťahov medzi účelom a prostriedkom, a nazýva ju aj etikou politikov. V tejto Weberovej koncepcii etika zmýšľania je etikou princípov a etika zodpovednosti je etikou praxe. Pretože etika zodpovednosti sa týka praxe, Weber pripomína, že táto etika predpokladá charakternosť.

Ralf Dahrendorf sa však pýta: Je toto všetko? Nikdy sa tieto etiky nestretnú?

Tieto otázky nám odkrývajú ďalší vážny problém: Ak etika zmýšľania bude oddelená od etiky zodpovednosti, čiže etika princípov od etiky praxe, môže to viesť k dvom momentom. K teoretickému vyznávaniu etiky a hodnôt, ale bez presahu k veciam verejným, k etike bez angažovanosti, k vyznávaniu hodnôt a princípov a zároveň k ospravedlneniu sociálnej či občianskej pasivity. Mlčanie a pasivita sa tak v niektorých situáciách môžu stať formou akceptovania zla. A na druhej strane toto oddelenie môže viesť k politickej praxi bez etiky. A k napätiu medzi politikou a etikou, akoby malo ísť o dva odlišné svety.

Pre stresujúci a napätý životný štýl si dnes mnohí ľudia volia lacnú a povrchnú masovú kultúru a povrchný výber informácií. Masový človek hovorí to, čo „sa“ hovorí, myslí, ako „sa“ myslí, bojuje za to, za čo „sa“ bojuje. Masový človek prestáva byť tvorivým človekom. Dnešná Európa potrebuje ľudí, ktorí sú schopní a ochotní vymaniť sa z masy a z masovej kultúry. Ľudí, ktorí oproti mentalite úspechu, výkonu a výlučne osobnej prosperity postavia hlbšie otázky, s úctou a pokorou pripomínajú svet hodnôt a aktívne prispievajú k premene spoločnosti. Ľudí, ktorí od etiky zmýšľania prejdú aj k etike zodpovednosti, respektíve, ktorý teoretickú etiku princípov spoja do jedného nedeliteľného celku s etikou praxe.

Dôvera - základná kategória pre úspešné zvládnutie krízy

Ak dovolíte, ešte sa vrátim k otázke dôvery, a to v súvislosti s prekonávaní súčasnej krízy, ktorú odborníci hodnotia ako najväčšiu od Veľkej hospodárskej krízy v roku 1929.

Uplynulý rok priniesol náročné momenty a doslova ťažké rokovania a rozhodnutia súvisiace s prekonávaním následkov globálnej hospodárskej krízy, dlhovej krízy v EÚ, prijímaním úsporných opatrení a škrtov v štátnych rozpočtoch snahou o zníženie deficitu verejných financií, ale aj úsilím o zabezpečenie hospodárskeho rastu a ekonomického oživenia. Európa je dnes v zložitej situácii, keď rast verejných dlhov poznamenáva kredibilitu spoločnej európskej meny a ohrozuje tak nielen členské štáty eurozóny, ale aj samotnú úniu. Opatrenia, ktoré prijímajú vlády sú veľmi nepopulárne.

Finančná kríza a jej negatívny vplyv na celoeurópsky bankový sektor jasne preukázali, že eurozóna nebola pripravená na žiadny krízový scenár. Finančné väzby, ktoré často presahovali hranice aj finančné možnosti jednotlivých štátov si žiadali koordinovaný postup. Namiesto toho sme mnohokrát videli pokusy o individuálne riešenia, ktoré následne priniesli negatívne efekty pre iné štáty. Chaos pri riešení len prehĺbil všeobecnú nedôveru a zhoršil následnú ekonomickú recesiu.

Recesia odhalila aj nedostatok fiškálneho priestoru v mnohých krajinách. Prevažná väčšina krajín Európskej únie nevyužila dobré ekonomické časy na konsolidáciu svojich rozpočtov. Následky recesie preto v mnohých prípadoch posunuli verejný dlh do nebezpečných teritórií. V Grécku sa navyše odhalili aj netransparentné konania, ktoré ukryli časť deficitov mimo oficiálnych štatistík. Málo konkurencieschopná ekonomika s veľkou zadlženosťou sa tak rýchlo priblížila k bankrotu.

Európske inštitúcie neboli vôbec pripravené na nebezpečné spojenie slabého bankového sektora a rastúceho rizika bankrotu niektorých krajín. Európski politici sa rozhodli problém radšej neriešiť, ale odsunúť formou ad hoc pôžičky pre Grécko, nakupovaním problémových štátnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou a vybudovaním o niečo viac systémového EFSF. Cena za takýto postup však bola vysoká: porušili sa zostávajúce dva základné piliere eurozóny: „no bail-out“ klauzula (nemožnosť záchrany) a nezávislosť centrálnej banky. Tretí pilier – Pakt stability a rastu (SGP) – bol narušený už v roku 2005, keď Nemecko a Francúzsko odmietli niesť zodpovednosť za porušenie pravidiel.

Z dlhodobého hľadiska boli tieto tri piliere mimoriadne dôležité, keďže obmedzovali nezodpovedné konanie v podobe morálneho hazardu a „free ridingu“. Inak povedané, mali byť zárukou toho, že nezodpovednosť jedného člena nebude mať negatívne následky pre tých, čo pravidlá dodržiavajú.

Dnes je potrebné vrátiť sa k starým princípom. Zámerne hovorím k starým princípom a nie k starým pilierom. Staré piliere sú už nenávratne preč.

Predchádzajúce roky jasne ukázali, že jednotný recept na fiškálne problémy veľmi rôznorodých krajín je nemožné nájsť. Hrádze proti nezodpovednému konaniu treba budovať už na národnej úrovni. Je podľa mňa nevyhnutné posilniť národné fiškálne rámce. Problémom Paktu bolo totiž aj to, že bolo relatívne jednoduché pomocou kreatívneho účtovníctva ukryť časť deficitu pred európskymi inštitúciami. Liekom by mohli byť kredibilné fiškálne pravidlá na národnej úrovni (najlepšie formou ústavných zákonov) a mechanizmy na posilnenie transparentnosti vrátane vytvorenia nezávislých fiškálnych inštitúcií. Striktnosť pravidiel kombinovaná s flexibilitou nezávislých inštitúcií je odpoveďou aj na potrebu mimoriadnych riešení v mimoriadnych situáciách.

Akékoľvek dlhodobé riešenie musí obsahovať inštitút manažovaného (čiastočného) bankrotu. Viacerým krajinám vrátane Slovenska sa podarilo presadiť, aby pri koncipovaní druhého eurovalu (ESM) bola nastolená aj táto otázka.

Princíp nezávislej centrálnej banky bol narušený predovšetkým z dôvodu, že eurozóna nebola pripravená na krízu a neexistovali dostatočne silné mechanizmy na nastolenie dôvery. Centrálna banka v menovej únii by sa mala sústrediť predovšetkým na menovú politiku a na funkciu veriteľa poslednej inštancie pre finančný sektor. Určite by nemala kupovať dlhopisy problémových krajín. Znamená to, že v eurozóne by mali existovať inštitúty, ktoré by dodávali likviditu pre krajiny, ktoré sa dostali do fiškálnych ťažkostí. Treba však jednoznačne rozlíšiť krajiny, ktoré sú nesolventné (Grécko) a nelikvidné (Írsko).

Najväčší rizikom pri bankrote členskej krajiny je jednoznačne nákaza. Členské krajiny poskytli Grécku úver najmä preto, lebo sa obávali negatívnych následkov na ďalšie štáty a na bankový sektor eurozóny. Je zrejmé, že ďalšia rana pre európsky bankový sektor by mala veľmi negatívne následky pre ekonomiky eurozóny. Samotný bankrot Grécka je oveľa menšou hrozbou.

Pre dlhodobé úspešné fungovanie eurozóny je preto podľa mňa nevyhnutné na jednej strane zaviesť riadený bankrot, ale zároveň treba vybudovať mechanizmy na udržanie dôvery v bankový sektor eurozóny. Slovensko odmietlo prvú pôžičku Grécku, ale podporilo vznik EFSF. Zároveň sme dosiahli, že Slovensko ako jediná krajiny má výnimku z navýšenia pomoci Grécku a danou sumou navýšime podporu pre iné programy.

Solidarita bola jedným zo základných stavebných kameňov pri vzniku európskeho spoločenstva a naďalej zostáva jedným zo základných princípov jeho existencie. V situácii, keď zažívame najsilnejšiu ekonomickú recesiu v povojnovom období, neexistujú riešenia iba na úrovni jednotlivých krajín. V dnešnom globálnom svete už riešenia nemožno hľadať iba na úrovni národných ekonomík. Solidárnosť a spoluzodpovednosť každej jednej krajiny má byť princípom riešenia existenčných problémov aj ostatných krajín. A naopak, jej odmietnutie môže byť v konečnom dôsledku príčinou spätného dopadu existenčných problémov na iné krajiny. Ak hovoríme o potrebe regulácie veľkých finančných koncernov, tak všetci musíme byť pri tom, keď sa tvoria mechanizmy regulácie. Hovoriť, že je to problém len tých druhých a nás sa to netýka, je jednoducho lož a nezodpovednosť. A práve dôvera je základnou kategóriou pre úspešné zvládnutie krízy, a to pre finančné trhy i pre ekonomiku ako celok.

Na záver mi dovoľte ešte raz citovať Anthony Giddensa: „Azda by sme skôr než krehkú kvetinu, ktorú možno ľahko zadupať do zeme, mali v demokracii vidieť húževnatú rastlinu, schopnú uchytiť sa aj v celkom neúrodnej zemi. (...) Nič nie je bez zápasu. Ale podpora demokracie na všetkých úrovniach za zápas stojí a má nádej na úspech.“


* * * * *

Tlačový a informačný odbor Úradu vlády SR